6. júla 2018 si pripomíname 132. výročie narodenia blahoslaveného Metoda Dominika Trčku, ktorý skoro celý svoj život prežil na východnom Slovensku. Ponúkame úryvok z knihy, ktorý vám priblíži život tohto redemptoristu, mučeníka. Kniha vyšla vo vydavateľstve Slovo medzi nami pod názvom Svetlá pre biednych. 

DETSTVO A MLADOSŤ

Metod Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí (Česká republika), ako posledný zo siedmich detí Františky Štěrbovej a Tomáša Trčku. Vyrastal v katolíckej rodine, v ktorej dostal dobrú kresťanskú výchovu. Jedna z jeho sestier, Anděla, vstúpila k sestrám boromejkám, kde prijala meno Charita.

Dominik najprv navštevoval obecnú školu vo Frýdlante nad Ostravicí a po jej ukončení začal dochádzať do nižšieho gymnázia v Místku. Ešte ako seminarista v Obořišti spomínal na chvíle detstva v liste svojmu otcovi pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín. Medzi iným píše toto: „Ešte si asi dobre pamätáte, ako sme sedávali spolu vonku na lavičke, keď ste večer prišli z práce, za krásneho letného súmraku, keď utíchol hluk dňa, slnko zapadlo za Ondřejík a pod lipkami sa rozprestieral posvätný pokoj. Boli to slastné chvíle, keď sme sa všetci cítili navzájom veľmi blízki, blažení… A to zvlášť ja, keď som sa krčil medzi ocom a mamkou, keď mi hlava spočinula na mamičkinom pleci a ja som blažene zaspával…“ V čase, keď navštevoval tretiu triedu nižšieho gymnázia, postihla celú rodinu tragédia – náhla smrť matky. Rakovinu ukončila jej život vo veku iba päťdesiattri rokov. Bolo to na Bielu sobotu roku 1899.

V školskom roku 1902/1903 začal Dominik študovať v šiestom ročníku gymnázia v juvenáte redemptoristov na Červenke.

Ďalšou etapou na ceste rehoľného povolania bol vstup do noviciátu v Bílsku, ktorý začal 25. augusta 1903. Magistrom novicov bol páter Jozef Loch a jeho sociom páter Ján Hradilák. Sľuby zložil tiež 25. augusta o rok neskôr.

Po noviciáte pokračoval vo filozoficko – teologických štúdiách v seminári redemptoristov v Obořišti. Tu sa nadchol cyrilometodskými ideálmi a túžil pracovať na poli zjednotenia Cirkvi. Na prijatie sviatosti kňazstva sa veľmi tešil. 27. augusta 1909 napísal otcovi: „O tri týždne sa u nás začne školský rok, a pre mňa je to už školský rok pred svätením. Modlite sa za mňa! – Som, chvála Pánu Bohu, zdravý.“ Po skončení štvrtého roku teológie bol 3. júla pražským arcibiskupom Leom kardinálom Skrbenským vysvätený na subdiakona, 10. júla na diakona a 17. júla 1910 spolu s tromi spolubratmi na kňaza. 18. júla po primíciách, ktoré boli v Kostole svätého Kajetána v Prahe, sa páter Dominik vrátil do Obořišťa dokončiť posledný ročník teológie.

REDEMPTORISTA – MISIONÁR – HLÁSATEĽ RADOSTNEJ ZVESTI

Z Obořišťa bol preložený 17. júla 1911 do Prahy, kde začal pod vedením pátra Františka Polepila druhý noviciát. Dokončil ho 3. januára 1912. V pražskom kolégiu, kde bol do decembra, pôsobil ako misionár. V rokoch 1913 až 1914 účinkoval na Svatej Hore a v Plzni.

V decembri 1914 ho preložili na Svatú Horu, kde pôsobil ako misionár. Keď sa ukázalo, že jeho spolubrat páter Sorko už ďalej nemôže pre chatrné zdravie pracovať medzi chorvátskymi utečencami, ujal sa ich páter Trčka. Medzi Chorvátmi, Slovincami i Rusínmi katechizoval a vysluhoval sviatosti.

2. augusta 1918 preložili pátra Dominika do Brna, kde sa v marci 1919 dozvedel od pražského provinciála pátra Františka Mezírku, že ho vybrali pre prácu medzi gréckokatolíkmi. Na tieto radostné chvíle príprav spomína: „V marci, v Pôste v roku 1919 som dostal od pátra provinciála list. Otvorím a čítam: ,Najdôstojnejší páter generál menoval Vás a pátra Stanislava Nekulu za misionárov v Haliči pre gréckokatolíkov. Odíďte, akonáhle Vám to dovolia pomery. Blahoželám Vám…‘ Chvála a vďaka Pánu Bohu! Dovolenie predstavených, aby som sa mohol pridať k belgickým spolubratom, pracujúcim medzi gréckokatolíkmi, je tu! Dávne želanie a vrelá túžba, za ktorej splnenie som sa už za bohosloveckých štúdií často a vrúcne modlieval, aby sa mi dostalo šťastia slúžiť niekedy svätú omšu vo východnom obrade a svoje sily obetovať Únii, sa začínalo plniť!“

Páter Trčka spolu s pátrom Nekulom sa začali učiť nový jazyk, obrad a tradíciu vo Ľvove. Tu páter Dominik prijal meno Metod. Do všetkého ich zasväcoval predovšetkým páter Nikolaj Čarneckyj, ktorý bol v tom čase novic. Keď 8. januára 1920 založili nový kláštor v Stanislavove (dnes Ivanofrankivsk), medzi prvých členov tohto kláštora patril aj páter Metod.

V auguste 1921 sa zúčastnil na Velehradskom kongrese a na zjazde Mariánskych družín, kde sa pravdepodobne dozvedel o novom kláštore redemptoristov v Stropkove. Predstavení ho prijali s myšlienkou, že tam budú pôsobiť redemptoristi oboch obradov, teda rímskokatolíci a gréckokatolíci.

Do Stropkova prišiel 22. decembra 1921. Hneď od začiatku bol ministrom stropkovského domu a zástupcom rektora. Darovaný kláštor a kostol boli v dezolátnom stave. Po rekonštrukcii bol obnovený kláštor posvätený 17. októbra 1922.

Pomaly sa rozbiehali aj apoštolské práce. Prvé misie pre gréckokatolíkov sa konali vo farnostiach v okolí Stropkova. Pátri si tým získali dôveru veriacich, ktorí potom každú nedeľu a sviatok prichádzali v hojnom počte do kláštorného kostola v Stropkove. 12. októbra 1923 usporiadali slávnosť pri príležitosti 300. výročia mučeníckej smrti svätého Jozafáta. Zúčastnilo sa na nej okolo tritisíc ľudí a stala sa manifestáciou katolíckej viery. Hlavne počas misií horlivo šírili kult Matky ustavičnej pomoci a v Stropkove dokonca zaviedli každoročný mariánsky odpust. Pátri Trčka a Nekula získali pre prácu v byzantskom obrade aj iných spolubratov, a preto sa komunita gréckokatolíkov od roku 1924 začala rozrastať. V tomto roku bol páter Trčka vymenovaný za predstaveného v Stropkove a zostal ním až do roku 1930. Hoci bol predstaveným kláštora, predsa len podľa možností chodil spolu s inými na misie po východnom Slovensku, Podkarpatskej Rusi, ba dokonca aj do Juhoslávie.

Medzičasom sa začal budovať gréckokatolícky kláštor v Michalovciach. 7. septembra 1931 kapitulárny vikár Mons. Alexander Stojka posvätil kaplnku v novovybudovanom kláštore. Pri tejto príležitosti ihumen Trčka povedal, že od tohto dňa chcú redemptoristi s najväčšou láskou slúžiť každému v duchovných veciach a budú sa zo všetkých síl usilovať šíriť Božie kráľovstvo. O desať dní neskôr posvätil redemptorista z Ľvova, páter Schrijvers, aj kláštor. V príhovore povedal: „Keď Pán Boh dal tak veľký monastyr, dá doňho aj členov.“ Týmto sa začala nová kapitola v dejinách redemptoristov i v živote pátra Trčku.

Hoci bol menovaný za predstaveného, pre zdravotný stav tento úrad nezastával dlho. Po zrieknutí sa úradu odišiel do stropkovského kláštora, kde slúžil svätú liturgiu pre gréckokatolíkov až do 1. októbra 1934, keď sa vrátil do Michaloviec a prijal úrad ministra domu. V marci 1935 ho Kongregácia pre východné cirkvi vymenovala za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a Užhorode.

V júni 1936 sa stáva predstaveným v michalovskom kláštore a bol ním až do apríla 1942, keď bol za predstaveného menovaný páter Musil.

Počas tohto obdobia dokončil výstavbu Chrámu Svätého Ducha, pomohol založiť kláštor Sestier služobníc v Michalovciach, snažil sa založiť nový kláštor redemptoristov v Chuste v Užhorodskej eparchii. Nezanedbával ani misijné dielo redemptoristov, v Michalovciach sa pokúšal založiť spolok pre slúžky.

Páter Trčka bol na východnom Slovensku známy a veľmi obľúbený u gréckokatolíckych kňazov i veriacich ako veľký misionár a horlivý propagátor únie. Mal majestátnu postavu, ktorú ešte zdôrazňovala mohutná brada. Mal jemné, spoločenské vystupovanie. Preto niet divu, že po smrti užhorodského biskupa A. Stojku bol navrhovaný za jeho nástupcu.

Napriek druhej svetovej vojne bola v Michalovciach pokojná atmosféra. V marci 1944 v liste svojej neteri píše: „My sa tu, chvála Bohu, máme dobre, ani sme doposiaľ nepocítili veľa vojny…“ Tento stav sa však koncom septembra zmenil, keď už bol veľký nátlak na evakuáciu, lebo sa približoval front. Páter Metod ako prefekt študentov sa evakuoval spolu s nimi do Dlhého Klčova, kde boli do novembra. Odtiaľ odišli do Podolínca, kde slávili spolu s inými spolubratmi aj vianočné sviatky.

Po prechode frontu sa páter Metod 28. apríla 1945 vrátil do Michaloviec, kde sa v októbri 1945 opäť stal predstaveným. Jeho úsilie o vznik novej samostatnej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov bolo korunované úspechom. 21. decembra 1945 bola v Ríme zriadená nová viceprovincia a jej promulgácia sa uskutočnila 23. marca 1946 v Michalovciach. Prvým protoihumenom sa stal páter Metod Dominik Trčka. Pri prijímaní funkcie povedal: „… Kto je tá nová viceprovincia? To sme my tu prítomní. Od nás záleží, ako ju vybudujeme. Či na tvrdom základe alebo na mäkkom – zlom základe…“

V rokoch 1946 – 1948 venoval páter Trčka pozornosť založeniu nových kláštorov v Stropkove a Sabinove, výstavbe stropkovského chrámu a výchove redemptoristického dorastu. Keď sa k moci dostala komunistická strana, narastal aj tlak komunistického režimu voči Cirkvi. Pátrov špehovali príslušníci Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠTB) a páter Metod ako predstavený bol neraz predvolávaný na úrady, kde mu vyčítali, že si dovoľuje zneužívať kazateľnicu proti vtedajšiemu režimu. 19. júla 1948 dokonca príslušníci polície a ŠTB vtrhli do kláštora a urobili domovú prehliadku, ale nenašli nič kompromitujúce.

Zrušili juvenát v Michalovciach, časopis Misionár, aj viceprovinciu, takže gréckokatolícki redemptoristi museli prejsť pod Bratislavskú rímskokatolícku viceprovinciu. Páter Trčka bol nútený opustiť kláštor v Michalovciach. Za svoje sídlo si zvolil kláštor v Sabinove, odkiaľ naďalej tajne riadil viceprovinciu. Povzbudzoval spolubratov, že ich „utrpenia nebudú daromné, lebo Boh dopúšťa, ale neopúšťa“.

VÄZENIE – MUČENÍK PRE KRISTA

10. septembra 1949, ako to zapísal vtedajší sabinovský kronikár, prichádza páter Trčka do Sabinova, aby sa tam dlhšie zdržal. Hoci musel na nátlak úradov odísť z Michaloviec, predstaveným zostal aj naďalej. Takáto situácia trvala až do Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950.

13. apríla 1950 po obsadení kláštora odviezli pátra Jána Ďurkána a pátra Efréma Kozelského do Prešova a pátra Trčku s bratom Nikiforom do Podolínca. Štátny zmocnenec podal správu o priebehu akcie: „… V písomnostiach bol nájdený kompromitujúci materiál: list Mastiláka z roku 1937, v ktorom ďakuje Mastilák z Ríma za veľmi krásne správy z východného Slovenska. List je adresovaný Trčkovi. … Bol nájdený aj cestovný pas na meno Trčku Metoda. Tieto listiny spolu s ostatným materiálom prevzala štátna bezpečnosť zápisnične. Úmysly Trčkove o jeho prechode do zahraničia dosvedčuje i tá okolnosť, že deň pred odsunom pokúšal sa o vylákanie novej legitimácie, pravdepodobne na iné meno, lebo bol u sabinovského holiča, u ktorého rozprával, že si dá oholiť bradu.“

Dlho však v Podolínci nebol, lebo ako protoihumena redemptoristov ho častokrát vypočúvali a prevážali z miesta na miesto. Prešiel aj leopoldovským mlynom a skončil v súdnej väznici Krajského súdu v Bratislave. Štátny súd odsúdil pátra Metoda 21. apríla 1952 na dvanásť rokov odňatia slobody. Advokát podal odvolanie na Najvyšší súd do Prahy, ale ten odvolanie 12. júna 1952 zamietol. Po súdnom pojednávaní bol prevezený do Ilavy.

Väzenský život bol veľmi ťažký, zvlášť pre ľudí v pokročilom veku. K takýmto patril aj páter Metod. Zdravotný stav mu už nedovoľoval pracovať. Často bol chorý, ale nebol tým znechutený. Od 6. marca 1953 bol vo väznici v Mírove. 7. marca 1953 písal z mírovskej väznice sestre: „… Prosím o nejaký citrón a hrozienka … Z pečiva: vianočku, sladkosti a robí mi dobre pečivo z pšeničnej čistej múky na kvasniciach a vode, bez tuku a soli, aspoň občas…“ Takto teda prosil o chlieb – pečivo a víno – hrozienka, aby mohol tajne slúžiť svätú liturgiu. Na jar 1954 ochorel na urémiu a bol prevezený do brnenskej nemocnice. Odkiaľ ho koncom marca previezli späť do Mírova.

Páter Metod aj jeho neter sa pokúšali získať amnestiu, ale úrady boli stále proti. V jednom z rozhodnutí z Krajského súdu v Bratislave môžeme čítať: „Rozhodnutím Najvyššieho súdu zo dňa 13. júla 1954 bola žiadosť o milosť pre Metoda Dominika Trčku zamietnutá z toho dôvodu, že výchovný účel trestu doteraz nebol dosiahnutý u odsúdeného a trestný čin spáchaný odsúdeným je závažný. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu niet opravného prostriedku.“

8. augusta 1957 mal páter Metod za sebou polovicu trestu. Pred Vianocami bol predvolaný pred komisiu, ktorá zamietla jeho žiadosť o odpustenie druhej polovice trestu. Dotklo sa ho hlavne to, že komisia rozhodla, že do roka nemôže svoju žiadosť opakovať. 22. apríla 1958 ho previezli do Leopoldova. V júli písal neteri: „… Chvála Bohu, som zdravý a prešiel som už do 73. roku! Ešte mám sedieť päť rokov. Dá Boh, že prežijem aj to…“

Vianoce roku 1958 boli pre pátra Metoda „osudné“. Opísal to MUDr. Anton Neuwirth, ktorý bol v tom čase jeho spoluväzňom v Leopoldove: „Keď som prišiel do Leopoldova, páter Metod býval v tzv. Vatikáne. Tieto budovy kedysi slúžili ako ubytovne pre dozorcov, ale neskôr boli zmenené na D-čko. Starí kňazi však v nich mali vyhradenú svoju budovu,ktorú sme nazývali Vatikán. … Raz sa stalo, že pred Vianocami, myslím si, že to bolo na Štedrý deň, páter Trčka sedel vo výklenku pri okne a spieval si náboženskú pieseň…. Keď mladý dozorca počul, čo spieva, zavolal veliteľa stráže… kľúče od cely mal jedine veliteľ stráže … zobrali pátra Trčku a za trest ho zavreli na samotke do korekcie. … Korekcia mala betónovú podlahu a tak isto lôžko bolo ako jeden veľký betónový hranol … tam boli zamurované vyčnievajúce doštičky, ktoré tlačili väzňa, ktorý si chcel na lôžku oddýchnuť…. Na druhý deň … ma zavolali k nemu. … Mal zápal pľúc … a tak som navrhol, aby bol prijatý do väzenskej nemocnice … Jediný ústupok, ktorý spravili, bolo, že pátra Metoda z tej korekcie dali von a zavreli ho na samotku, kde bola drevená podlaha a mal tam slamník. … Znovu som sa ho pokúšal dostať do väzenskej nemocnice, ale nedalo sa to presadiť. … Ale dozvedel som sa a zostalo mi to v pamäti, že choroba sa stále zhoršovala, až nakoniec zomrel…“

Pátra Metoda preniesli do cely už len zomrieť. Páter Mastiliak, ktorý, ako sám tvrdil, mal svoje lôžko pri posteli pátra Trčku, nebol pri jeho skone, lebo v tom čase musel pracovať v dielni. Ale na posledné chvíle pátra Metoda spomína: „Keď umieral, bolo to k večeru, boli na izbe len starší spolubratia, ktorí už nechodili do práce, akiste aj z iných izieb. Jeho umieranie v dielni sledovali prostredníctvom posla. Keď sme sa vrátili z popoludňajšej smeny o desiatej hodine, náš otec bol už hodinu mŕtvy.“ Písal sa 23. marec 1959.

Rodina sa v apríli 1959 pokúšala dosiahnuť prevezenie jeho telesných pozostatkov do rodného Frýdlantu, ale vtedajšie úrady im to nepovolili. Až po obnovení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi roku 1968 mohli redemptoristi požiadať o prevezenie telesných pozostatkov pátra Trčku z leopoldovského väzenského cintorína do Michaloviec. Exhumácia telesných pozostatkov sa uskutočnila 16. októbra 1969 a pohrebné obrady boli vykonané nasledujúci deň.

V radoch spoluväzňov, duchovenstva či veriacich nevymizla živá spomienka na pátra Trčku. Potvrdzuje to aj svedectvo MUDr. Antona Neuwirtha: „Pokiaľ som o ňom hovorieval, vždycky vo mne zostalo to vedomie skutočnej mučeníckej smrti, pretože nielenže bol kňazom, ale v určitom zmysle vykonával náboženský úkon, spieval nábožnú pieseň a za to bol, znovu by som povedal, naviac potrestaný, neprimerane ťažko, do tej miery, že to malo príčinnú súvislosť s jeho smrťou. Toto považujem za najdôležitejšie a toto je, by som povedal, podstatný znak martýria … podľa mňa je to jeden z najvýraznejších ,bielych mučeníkov‘ komunistickej krutovlády v Československej republike.“

Páter Trčka bol blahorečený 4. novembra 2001. Liturgická spomienka pripadá na 25. august.

Foto: Stropkovské spektrum

Príbuzné články:

Odpúšťať, ale nezabúdať

Príbeh svätosti v rodine redemptoristov