V Gaboltove sa bude 20. augusta konať 15. celoslovenská púť mužov. Ponúkame článok o mužoch v Cirkvi, ktorý vyšiel v časopise Slovo medzi nami.

Doma za nich hovorí žena, v práci šéf a v kostole farár, a tak si nikde nevedia nájsť miesto. Len čo začujú slovo „pobožnosť“, znudene zívajú. Má byť vari katolík slaboch bez testosterónu? Musí sa muž v kostole nudiť?

„Nie som nijaký mužský šovinista, ale nemôžem prehliadnuť fakt, že pri Ježišovi boli muži – veľký zástup učeníkov, pričom počet žien vôbec nerátali. Zato dnes akoby boli pri Ježišovi iba ženy. Tých pár mužov hravo spočítaš na prstoch,“ hovorí Andrzej Strączek.

Nebo a dve brány. Pred prvou s nápisom: „Tí, čo boli pod papučou“ čaká dlhý rad mužov. Okolo druhej, na ktorej visí ceduľa: „Pre nezávislých mužov“, sa točí iba jeden chlapík. „Čo tu robíš?“ pýta sa ho svätý Peter. „Neviem. Poslala ma sem manželka.“ Takéto vtipy kolujú o mužoch z Cirkvi, prezývanej „ženskokatolícka“. Krčma a štadión (nemám zámer tieto inštitúcie uraziť) – musia to byť jediné miesta, kde sa muži cítia prirodzene? Prečo sa slovo „modlitba“ spája so sopránom nôtiacim Ave Maria, a nie s mocným výkrikom nasmerovaným k nebu? Môj syn reagoval na slovo „omša“ alergicky dovtedy, kým sa nerozhodol byť miništrantom. Odvtedy chodí do kostola dobrovoľne. Konečne má čo robiť! Zvoní, behá s paténou, predmodlieva sa do mikrofónu Zdravasy. Treba muža v kostole nejako zamestnať, aby prestal znudene zívať? Rozhodol som sa položiť túto otázku mužom, zaangažovaným v cirkevných spoločenstvách.

Výzva do boja!

„Práve sme sa vrátili z duchovných cvičení pre mužov,“ hovorí Andrzej Strączek z Czyżowíc, ktorý pracuje v stavebníctve, už 30 rokov sa venuje evanjelizácii a so združením Kahal organizuje kurzy Alfa. „Bolo nás osemdesiat. Mužov nepozývame na duchovné cvičenia, ale na víkendy pre mužov. Slovo ‚duchovné cvičenia‘ ich nepriťahuje, skôr odpudzuje. Prišli aj so svojimi dospievajúcimi synmi. Počet prihlásených prekročil našu kapacitu, lebo ak ti nejaký muž povie, že sa v živote zamotal a že sa o tom chce prísť porozprávať s iným mužom, prijmeme ho a ponúkneme mu nocľah na dlážke (smiech). Už sa pevne rozhodli a chcú zhodiť masku, ktorú dosiaľ nosili. Chcú ozajstný život a za svoje rozhodnutie sú ochotní zaplatiť akúkoľvek cenu. Čo im ponúkame? Program je bohatý: kajakový splav, tenisový kurt, volejbalový zápas v telocvični, sauna, vírivka, horská turistika, opekanie pri ohnisku.

Nechceme ich nasilu obracať, ale vytvárame im priestor na stretnutie a rozhovor. Muži tento priestor potrebujú, aby cítili, že žijú. Naposledy sme sa rozprávali o sexe, o tom, že tri štvrtiny z prítomných majú problém s pornografiou. Štatistiky aj spovedníci to potvrdzujú. Nik z nás nie je voči tomu imúnny, nezáleží na tom, či nosí kravatu, kňazský kolárik alebo montérky. Kdesi v hĺbke cítime, že kľúč k ozajstnému životu nájdeme, ak vyriešime tento problém. Potom sme si podebatovali pri káve a nasledovala adorácia a spoveď, ktorá bola pre mnohých prelomová. Neskôr prišla na rad modlitba príhovoru, pri ktorej sa účastníci modlili za seba navzájom a prosili o oslobodenie zo závislostí a nerestí. A nakoniec chvály alebo skôr radostný výkrik Bohu na chválu. Keď som počul, ako všetci títo muži z plného hrdla spievajú ‚Ježiš je Pán‘, mal som dojem, že kaplnka sa trasie v základoch a že v pekle majú poplach… Vstávajú Boží mužovia, Cirkev sa dvíha. Ak za muža doma hovorí žena, v práci šéf a v kostole farár, nevie si nájsť miesto a uteká: k workholizmu, alkoholu, hazardu, pornografii alebo k iným závislostiam. Chlapi sa v kostole nudia, lebo tam pre nich niet miesta. Mnohí sa tlačia pod chórom alebo prešľapujú vonku pred kostolom, iní radšej strávia tento čas v supermarkete alebo pred televízorom. Nie som nijaký mužský šovinista, ale nemôžem prehliadnuť fakt, že pri Ježišovi boli muži – veľký zástup učeníkov, pričom počet žien vôbec nerátali. Zato dnes akoby boli pri Ježišovi iba ženy. Tých pár mužov hravo spočítaš na prstoch.“

Ako to robia v Amerike?

Keď kňaz Michael White a jeho priateľ, laik Tom Corcoran, prišli do istej baltimorskej farnosti, našli tam večne nespokojných konzumentov, ktorí na akékoľvek evanjelizačné nápady reagovali hystericky. Nič nenasvedčovalo tomu, že túto farnosť, ponorenú do hlbokej letargie, sa im raz podarí zobudiť a premeniť na spoločenstvo pulzujúce životom. Keď po rokoch bolestných porážok zvolili nový smer (začali sa viac zameriavať na modlitbu, spoločenstvo, desiatky, službu a evanjelizáciu), dosiahli pozoruhodné výsledky. Počet veriacich prichádzajúcich na bohoslužby aj v pracovné dni vzrástol takmer trojnásobne – z 1 400 na 4 000 ľudí.

Týchto 4 000 farníkov sa zapojilo do konkrétnych služieb. Skončila sa éra pasívnych konzumentov! „Na Veľkonočnú nedeľu slúžilo u nás 600 členov spoločenstva. Obliekli si svoje charakteristické tričká a pomáhali pri bohoslužbách, na ktorých sa zúčastnilo približne 6 000 farníkov.“ Odkiaľ sa vzali tieto imponujúce počty? Otec White si rýchlo uvedomil, že muži sa hrozne nudia, ak nemajú nejakú konkrétnu úlohu. „Čomu sa venujete? V čom sa vyznáte?“ prihovoril sa raz istému farníkovi, ktorý odvetil: „Takmer v ničom.“ – „Mohli by ste ostatným farníkom pomôcť pri hľadaní parkovacích miest na našom parkovisku? Pri tejto službe je dôležité vytvoriť srdečnú atmosféru, aby ľudia pocítili, že sú očakávaní a vítaní.“ Muž odvetil: „S radosťou!“

„Muži vo farnosti nesmú byť iba konzumenti,“ tvrdí otec White, „musia to byť nadšení nasledovníci Ježiša. Kňazi majú veriacich pripraviť na službu, a nie rozmaznávať ich! Samotný Ježiš očakával od svojich učeníkov pomoc a žiadal ich o ňu. Od zázraku rozmnoženia chleba a rýb až po vzkriesenie Lazára vyzýval tých, čo boli s ním, aby mu v službe pomáhali!“

Potrebujeme bojovníkov!

„Niekoľko rokov sme uvažovali o tom, ako na stretnutia spoločenstva, ktorého členkami boli prevažne ženy, pritiahnuť aj mužov a do čoho ich zaangažovať,“ spomína Ivo Scelina, učiteľ poľského jazyka z Chorzówa a jeden z vodcov spoločenstva Obnovy v Duchu Svätom. „Do modlitby, ale aj do celkovej činnosti spoločenstva sa zapájalo málo mužov. Postupne, potom, ako sme zaviedli, že raz v mesiaci sa rozdelíme na mužskú a ženskú skupinu, začal počet mužov narastať. Každá skupina má vtedy tiež vlastnú náuku. Stalo sa to bez toho, aby sme robili veľkú reklamu! Boh sám priviedol nových mužov a stále privádza ďalších. Zostávajú v spoločenstve, angažujú sa a chcú prehlbovať svoj vzťah s Pánom. Je to fantastické. V istej chvíli sme si uvedomili, že musíme dať mužom príležitosť viesť modlitbu, aspoň jedenkrát v mesiaci. Takto sa to rozkrútilo. Pozorne sme počúvali, čo muži pri tejto modlitbe prežívajú, a povzbudilo nás, že mnohí z nich zdôraznili, že čas určený iba pre nich vnímajú akosi inak. Hovorili, že sa ich dotýka Božia moc, že zažívajú pocity, aké nikdy dovtedy nepoznali a nezakúsili. Samozrejme, že nejde len o pocity. Sme presvedčení, že v tom všetkom je najdôležitejší Boh a jeho prítomnosť. Vidíme, že Pán prichádza. Je to podobne, ako keď sa skupina vyberá na expedíciu: niekto ju musí viesť. Ak ju vedie konkrétny, realistický, smelý muž, v každom sa prebudia skryté sily, ktoré si dosiaľ neuvedomoval. Toto nepotrebuje iba naše spoločenstvo – potrebuje to každé spoločenstvo, ba aj celá Cirkev. Nechcem ponížiť hodnotu modlitby plynúcej zo ženského srdca,“ pokračuje Scelina, „ale vidíme, cítime a rozoznávame, že dnes je potrebná modlitba bojovníkov. Predstav si, že výzva do boja by vyšla z úst ženy. Napríklad, že Wallace, ktorý síce chodil v sukni (smiech), by bol žena a viedol by bitku, alebo že Maximus by bol klasická Rimanka, ktorá v aréne všetkých mláti hlava-nehlava a na vyplašených chlapov kričí: ,Držte sa pri mne.‘ Rovnako je to aj v rovine viery. Sila a moc je v Pánovom slove, sila a moc je v slove muža. Deti pôjdu za otcom aj do ohňa, lebo on im dáva silu rozhodnúť sa a učí ich niesť zodpovednosť za svoje skutky. Muž je ten, koho ostatní nasledujú, ak ich pritiahne svojím postojom a pozve ich spolupracovať. V ,našich‘ mužoch vidíme obrovský duchovný potenciál. Odkedy sme im umožnili prehovoriť pri modlitbe a viesť ju, sú silnejší, pevnejší a konkrétnejší. Veríme, že toto je začiatok. Ak budú schopní stáť v modlitbe pred Pánom s opravdivou dôverou, ak sa zrieknu strachu a umelo vypestovaných zábran, ak objavia silu svojho srdca, začnú byť rovnakí aj inde, nielen na modlitbovom stretnutí,“ rozhodne tvrdí Ivo Scelina. „Viem, že modliť sa dokážem vtedy, keď si uvedomujem, ba keď mám priam fyzickú istotu, že pri mne stoja moji bratia zo spoločenstva (vidím ich a teda môžem sa ich dotknúť). Viem, že z ich úst a sŕdc vyjde modlitba chvály a zvelebovania Boha, skutočného Víťaza. Toto je moja najnovšia skúsenosť, ktorú prežívam pri modlitbe. Z úst jednej z ,našich‘ dám som počul vetu: ,Ja tu budem už asi nezamestnaná.‘ A napadlo mi: Toto je správny smer! Ak vyslobodíme mužov z nemohúcnosti, koľko sily a moci vytryskne z Cirkvi?! Rád sa zúčastňujem na modlitbách, ktoré vedú ženy, napríklad moja manželka (smiech), ale mal som príležitosť zúčastniť sa na modlitbách v čisto pánskej spoločnosti, kde nás bolo 5, 10, 300 alebo 400 mužov, a vnímal som rozdiel. Bol to pocit akéhosi vnútorného spojenia. Mám tu na mysli stretnutia alebo duchovné cvičenia, počas ktorých sa muži modlia charizmatickou formou, dvíhajú ruky, spievajú v jazykoch a kričia Pánovi na chválu. V takých chvíľach mám dojem, že stojíme pred veľkou udalosťou, ktorú režíruje Boh, a že nastane veľký boj, súboj. Rúcam moc Zlého – predstav si, že túto pieseň spieva 300 mužov! Až sa múry trasú!“

„Kresťan musí byť silný. Náš vzťah s Bohom musí byť plný moci,“ tvrdí s istotou Donald Turbitt, ktorý roky pracoval ako hasič v New Yorku.

Toto nie je pre slabochov

Prečo ľudia z Cirkvi odchádzajú? Lebo sa v nej cítia zle a nudia sa. Nechceme ich pozývať do tej istej Cirkvi, ktorú opustili, ale chceme ich pozvať do živej Cirkvi, kde zažijú Božiu moc,“ hovorí Donald Turbitt, ktorý roky pracoval ako hasič v New Yorku a ktorý dnes ako neúnavný evanjelizátor a vodca spoločenstva Muži svätého Jozefa cestuje po celom svete. „Skutočný muž je silný. Kresťan musí byť silný. Náš vzťah s Bohom musí byť plný moci. Modlitba má úžasnú silu. Je dôležité, aby sa muži začali nahlas modliť, pretože Cirkev je príliš sfeminizovaná… a väčšina mužov, ktorých poznám, nechce chodiť do takého kostola. Hrozne sa v ňom nudia a boja sa, že taký kostol ohrozí ich mužskosť. Namiesto toho by však mali nahlas zakričať: ,Nám patrí víťazstvo!‘ Vo vojne vieš, či vyhrávaš, alebo či ležíš porazený na lopatkách. Ľudia, ktorí zažili modlitbu za oslobodenie, nepochybujú o tom, že boj je vyhratý. Všetci máme moc ,šliapať po hadoch‘. Neraz mužom pripomínam: ,Nebojte sa Cirkvi. Ježiš sľúbil: »Ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie.«‘ Nie je to metafora. Verím, že Boh dokáže človeka vyslobodiť aj zo smrti. Trochu už na tomto svete žijem a videl som už veru všeličo.“

Mužská sila!

„Neraz si Ježiša predstavujeme ako mierneho, jemného a pokojného, a nevidíme v ňom víťaza, silného muža, ktorý má moc,“ hovorí Andrzej Lewek, informatik, zodpovedný za spoločenstvo Mužov svätého Jozefa v Poľsku. „Ježišova autorita vychádza z Otca a autorita muža vychádza z Ježiša, ktorý jasne povedal: ,Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi!‘ Je veľmi dôležité zakúsiť moc Boha, ktorý koná, ktorý sa nás môže dotknúť a potiahnuť nás vpred. Ak nášmu ohlasovaniu chýba moc, nedokáže ovplyvniť životy a meniť srdcia, a to aj napriek tomu, že môže znieť pútavo a krásne. Muži majú inú vnímavosť a citlivosť ako ženy. Napríklad: prichádza zima, doma sa ochladilo a tak idem zakúriť. Lenže zrazu vzniká dilema: Akú teplotu mám nastaviť? Mne stačí 19 stupňov, ale manželka potrebuje minimálne 23 (smiech). Tento drobný príklad ilustruje rozdiel medzi mužskou a ženskou citlivosťou. Kvetinová výzdoba, zariadenie, usporiadanie kostolného priestoru zodpovedá skôr ženskému cíteniu a vkusu. Muži sa tam môžu cítiť trochu cudzo. Kňaz kráča k ambone, aby povedal homíliu, a v prvých laviciach vidí sedieť ženy. Je teda prirodzené, že sa snaží kázať tak, aby oslovil tých, ktorých vidí. Obsah a spôsob jeho kázania sú teda opäť prispôsobené ženskému vnímaniu a cíteniu. Zo skúsenosti vieme, že muž ,sa nedá viesť‘ ženou. Viesť, chrániť a živiť sú prirodzené úlohy muža a ak sa tieto úlohy zamenia a úlohu vedenia prevezme žena, muž sa začne celkom prirodzene brániť.“

„Spolu so stovkou mladých mužov som strávil noc v jezuitskom kostole v Toruni. Osou stretnutia mužských ružencových oddielov bola modlitba, ktorá je vraj dobrá len pre ,staré babky‘. Veľký omyl! V programe boli svedectvá, modlitba, prednášky, spoločne trávený čas jedla i oddychu, krátka nočná prechádzka po meste,“ spomína jezuita Grzegorz Kramer z Krakova. „Čo sú mužské ružencové oddiely? Každý z vojakov oddielu sa zaväzuje, že celý mesiac sa bude modliť jedno tajomstvo ruženca, modlitbu k svätému Michalovi Archanjelovi a modlitbu k svätému Jozefovi a jeden deň sa bude postiť. Prosíme takto Boha, aby prebudil srdcia mužov, aby boli schopní žiť v plnosti. Každý oddiel má 21 členov. Hlavné veliteľstvo sídli v Toruni. Muži môžu robiť to isté, čo ženy, ale s tou podmienkou, že sa to bude… nazývať inak,“ smeje sa páter Kramer. „Takto vznikli oddiely. Mužov odpudzoval názov ružencové ruže, a tak vznikla mužská forma. Nemáme tu horliteľku, ale máme veliteľa. Na koniec modlitbového bdenia mi účastníci darovali vreckový nožík (smiech). O niečom to svedčí. Svedectvá, ktoré na stretnutí oddielov odzneli, hovorili ľudia, ktorí sa stratili v peniazoch, v sexe. Sú to obyčajní ľudia, a nie nejakí terminátori… Keď ich počúvaš v spovednici, zisťuješ, že sú to obyčajní, slabí, zranení, ľudia, chytení do pasce hriechu. Muži zriedkavejšie chodia do kostola ako ženy, pretože Cirkev sa im zdá nudná. Keby som bol ,z druhej strany‘, dlho by som musel hľadať niečo, čo by ma zaujalo a inšpirovalo. Zato je však veľa vecí, ktoré v kostole uspávajú. S mužmi je to takto: Treba si ich všimnúť, vyzdvihnúť ich, akoby ich vyloviť, doceniť, urobiť pre nich niečo extra a vtedy sa cítia dobre. Otázka znie: Ide v mužskosti iba o toto? V krakovskom Kostole svätej Barbory už neslúžime omše ,pre mužov‘, ale ,za mužov‘. A to je rozdiel! Nechceme byť totiž iba nejaká enkláva alebo ostrov v ženskokatolíckom mori,“ zdôrazňuje páter Kramer. „Kresťanstvo je o boji a o víťazení,“ pripomína Szymon Hołownia. „Kresťanstvo sa nesmie podobať na oddiel brániaci pobrežie, ktorý sa zbabelo skrýva v bunkri.“

Končiac článok nahliadnem ešte do dnešných liturgických čítaní a čítam: „Napokon, bratia, upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci.“ Bratia, neznie to vari maximálne mužsky?

Preklad rozhovoru sr. Eva Hanušová OSsR, článok prevzatý z týždenníka Gość Niedzielny so súhlasom vydavateľa.

Zdroj: Slovo medzi nami č. 2/2015, ročník 16