23. septembra slávime sviatok Pátra Pia z Pietrelciny, talianskeho kňaza, kapucína a mystika, obľúbeného spovedníka a duchovného vodcu. Prečítajte si príbeh Pátra Pia od Louise Perrottovej z nášho časopisu Slovo medzi nami.

Ako muž, ktorý sa vždy usiloval zaujať voči cirkevným autoritám postoj „pevnej, stálej a neoblomnej“ poslušnosti, mal zaiste až príliš veľa problémov. Istý arcibiskup ho označil za „posadnutého diablom“ a obvinil ho z „nebezpečného podvodu“ a „kazenia mravov“. Katolícka cirkev zakázala čítať osem kníh, čo boli o ňom napísané. Počas jeho života Posvätné ofícium (predchodca dnešnej Kongregácie pre učenie viery) viedlo päťkrát proti nemu disciplinárne konanie a spisy o ňom malo uložené v dvadsiatich piatich zväzkoch. Ku koncu jeho života boli voči nemu nariadené také prísne obmedzenia, až sa jeho priatelia rozhodli založiť medzinárodné združenie na jeho obranu a pripravovali správu pre OSN, v ktorej upozorňovali na obmedzovanie jeho osobnej slobody.
Bol to bludársky teológ? Kňaz odpadlík? Alebo jedna z ďalších populárnych rehoľných osobností so skrytou slabosťou pre sex a bezstarostný život? Nie, objektom všetkej tejto pozornosti bol kapucínsky kňaz, čo túžil po živote „chudobného brata, ktorý sa modlí“ – páter Pio z Pietrelciny. A napokon ako odpoveď na všetky prípadne nezodpovedané otázky o jeho svätosti, ho jeden z jeho obdivovateľov 2. mája 1999 vyhlásil za blahoslaveného. Ján Pavol II. pri tejto príležitosti vo svojej homílii povedal, že Boh dovolil, aby všetky tie nedorozumenia slúžili ako „očistný oheň“. Istý taliansky biskup, ktorý pomáhal pri príprave uznania hrdinských čností pátra Pia v roku 1997, sa vyjadril, že „páter Pio bol autentickým svätcom, ktorého sa diabol pokúšal zahádzať bahnom“.

Muž s nezvyčajnými darmi.

Boli to práve neobvyklé dary pátra Pia, ktoré rozdeľovali ľudí na dve skupiny, na jednej strane tých, čo ho obdivovali, na druhej tých, čo ho podozrievali. On sám bol láskavý a prístupný, hoci niekedy aj mimoriadne prísny. Nadprirodzené javy späté s jeho osobou však boli natoľko ohromujúce, že aj dnes môžu ľahko odvádzať od jeho príkladu praktickej svätosti.
Páter Pio mal prvé videnie ako päťročný a svojho anjela strážcu vnímal ako „kamaráta z detstva“. Roky si myslel, že aj iní bežne majú podobné mystické skúsenosti. „Hovoríte to len z pokory,“ povedal raz svojmu spovedníkovi, ktorý ho uisťoval, že on ešte nikdy osobne nevidel Božiu Matku. Pio videl aj diabla a trpel jeho satanskými útokmi, ktoré boli často také násilné a hlučné, že po nich ostával celý doráňaný a jeho susedia v strachu utekali z okolitých domov. Vedel čítať myšlienky, predpovedať udalosti a byť v jednom čase na dvoch miestach. Bežne sa v jeho prítomnosti diali dramatické obrátenia i fyzické uzdravenia. Jeho prítomnosť prezrádzala tajomná vôňa, čo ostávala aj na predmetoch, ktorých sa dotkol. A na svojom tele mal stigmy – päť Ježišových rán.
Samotný páter Pio nikdy nechápal tieto udivujúce dary. „Sú pre mňa záhadou,“ povedal prekvapeným priateľom. V túžbe po skrytom živote sa však nikdy na tieto mimoriadne dary nezameriaval, práve tak ako ich ani nepopieral. Vždy bol totiž plne oddaný Bohu, aby si ho on mohol použiť na svoje dielo ako posla svojej lásky.

Včasná škola pokory.

Páter Pio sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine, v horskej dedinke na juhu Talianska. Pri krste dostal meno František. Bol štvrtým dieťaťom Orazia a Márie Giuseppy Forgione, prostých, negramotných, zato však hlboko veriacich manželov. Ich viera im pomáhala prekonať mnohé životné útrapy. Tri z ich detí zomreli v útlom veku. Jedna z ich dcér sa vzbúrila proti nábožnému rodinnému prostrediu a viedla taký neviazaný život, že ju ľudia nazývali „diablica“. Peňazí a práce bol nedostatok, a tak Orazio dva razy odišiel do Ameriky za neľahkou prácou nekvalifikovaného robotníka. Hoci Forgionovci boli pre svoju zbožnosť označovaní ako „rodina, pre ktorú je Boh všetkým“, boli celkom obyčajnými ľuďmi s celkom bežnými problémami.
František mal veľmi rád svoju rodinu a rodné mesto. Hovoril, že keď ako pätnásťročný odchádzal z domu do kapucínskeho kláštora, od smútku bol takmer celý bez seba. „Synu, cítim, ako mi puká srdce,“ povedala mu mama pri odchode. „Ale svätý František ťa volá a ty musíš ísť.“ František vedel, že sa rozhodol pre život utrpenia a duchovného boja. Raz mal videnie, v ktorom dostal výzvu získať nebeskú korunu, o tú však musel znovu a znovu zápasiť s akousi ohavnou bytosťou.

Neustály duchovný zápas.

Počas jeho viac než šesťdesiatročného života františkánskeho brata tento zápas nadobudol rôzne formy. Od roku 1905 do roku 1916 trpel záhadnou chorobou, počas ktorej mu teplota často vystúpila tak vysoko, až praskali teplomery. Prežíval dlhodobé skúšky viery – rúhania, pokušenia, nevery a pochybnosti, temnotu. „Zabíja ma to,“ napísal Pio svojmu duchovnému vodcovi. „Moju vieru udržuje len neustále úsilie moje vôle.“
Raz sa istému priateľovi zdôveril so svojím pocitom, že „nedostatočne využíva“ Božie dary a že aj „ten najväčší naničhodník by ich využil lepšie“. Páter Pio zároveň nesmierne trpel tým, že hoci trávil denne devätnásť hodín v spovednici a písal listy tisícom ľudí, predsa len nebolo možné, aby sa priblížil ku každému, aby ho získal pre Krista.
Napriek tomu sa vďaka nemu obrátilo nespočetné množstvo ľudí.

Jednou z nich bola Italia Bettiová, komunistka, profesorka matematiky, známa po celom Taliansku svojou ohnivou propagandou. Ľudia boli úplne ohromení, keď Italia po stretnutí s pátrom Piom zanechala všetko a presťahovala sa ku kapucínskemu kláštoru, pri ktorom viedla život modlitby. Iný známy ateista zosmiešňoval pátra Pia v tlači a obviňoval ho zo zavádzania prostých ľudí. Ale keď sa jeho vnuk na príhovor pátra Pia uzdravil z nevyliečiteľnej choroby, tento neveriaci skeptik navštívil pátra Pia a v jedinom okamihu sa navždy zmenil. Tiež istá dáma, svetobežníčka, životom otrávená bohatá dedička, zažila šok, keď po hodinách únavného čakania vstúpila do spovednice pátra Pia. V nemom úžase počúvala, ako jej páter vyrozprával celý príbeh jej života a všetky jej hriechy – okrem jedného. Ten mu napokon po chvíli ticha vyznala sama. „No konečne, ešte to som čakal! Nebojte sa! Už ste zvíťazili!“

Znamenie milosrdenstva, znamenie protirečenia.

Zo všetkých spôsobov, akými mal páter Pio účasť na Kristovom utrpení, ani jeden nebol natoľko zjavný a bolestivý ako jeho stigmy.
Tieto znaky ukrižovania sa zjavili na rukách pátra Pia počas modlitby v septembri 1910, mesiac po jeho kňazskej vysviacke. „Proste Ježiša, aby ma zbavil tých divných vecí,“ prosil mladý kňaz svojho duchovného vodcu. „Chcem trpieť…, ale v skrytosti.“ Bolesť mu ostala, ale znaky sa stratili. Ale potom, v septembri 1918, počas jedného videnia, sa mu opäť na rukách, na nohách a na boku zjavili krvavé rany. Napriek jeho rozpakom a prosbám mu už ostali natrvalo.
Na príkaz predstavených sa podrobil lekárskym vyšetreniam. „Lekársky nevysvetliteľné,“ tak sa viacerí vyjadrili o bolestivých ranách, ktoré hojne krvácali a nikdy sa nezapálili. Istý lekár, ateista, navrhol, aby sa páter Pio nesnažil odstrániť rany jódom, že potom zmiznú samy. A predsa nezmizli. Niektorí ľudia ich pokladali za dôsledok psychických vplyvov. Istý lekár prehlásil, že rany sa zjavili preto, lebo páter Pio „priveľmi myslel na Ježiša na kríži“. Keď sa to dopočul páter Pio, povedal: „Odkážte mu, aby intenzívne myslel na vola. Uvidíme, či mu narastú rohy.“
Keďže jeho stigmy sa nedali utajiť, priťahovali pozornosť verejnosti a stávali sa zdrojom mnohých polemík. Zbožní zvedavci sa hrnuli na jeho sväté omše a tlačili sa pri jeho spovednici. Mimoriadne uzdravenia a obrátenia, ktoré sa diali v jeho prítomnosti, priťahovali pozornosť v Taliansku i vo svete.

Podozrenie a odsúdenie.

Nie každý bol z toho nadšený. Objavili sa aj anonymné obvinenia, ktoré si našli cestu aj do Vatikánu. Od roku 1924 do roku 1933 a nasledujúcich pätnásť rokov sa musel páter Pio podrobiť nespočetnému množstvu rôznych obmedzení. Zakázali mu spovedať, slúžiť svätú omšu na verejnosti, odpovedať na listy alebo aj len objaviť sa v okne… Istý čas bolo v miestnosti, kde sa stretával s návštevníkmi odpočúvacie zariadenie, hovorilo sa dokonca aj o odpočúvaní v jeho spovednice…
Páter Pio všetky tieto príkoria znášal ako účasť na Kristovom utrpení – v dokonalej poslušnosti voči predstaveným. V roku 1925 dokonca odmietol anestéziu pri operácii prietrže, aby chirurg nemohol vidieť jeho stigmy, keďže mal zákaz ukázať ich na verejnosti.
Avšak páter Pio nebol ubolená pochmúrna postava mučeníka. Nachádzal povzbudenie a silu v modlitbe, zvlášť v Eucharistii. Nestrácal zmysel pre humor a vtipné, aj ironické poznámky. Pre priateľov mal vždy naporúdzi nejakú vtipnú historku. Neraz sa mu vydaril nejeden žart. Tak v roku 1945, keď sa bratia zhromaždili na očkovanie proti cholere, Pio spolu s ďalším bratom sa tvárili, že injekcie boli strašne bolestivé. Zahrali to tak dokonale, až jeden z bratov omdlel od strachu.
Pri inej príležitosti, keď v návštevnej miestnosti kláštora jedla istá rodina, všimol si, že malý šesťročný chlapec, ktorý bol s nimi, sa nudí. Páter Pio sa priblížil k oknu návštevnej miestnosti, nebadane zavolal chlapca, vytiahol ho cez okno a dal mu čokoládu. Rodina si to takmer ani nevšimla, až keď im chlapec ukázal čokoládu so slovami: „Ten páter Pio je milý ujo.“

Chlieb lámaný pre chudobných.

Pátra Pia poznal a miloval celý svet. Po jeho smrti 23. septembra 1968 prichádzali celé zástupy ľudí, aby sa zúčastnili na jeho pohrebe v San Giovanni Rotondo. V súčasnosti prichádza každý rok k jeho hrobu zo šesť miliónov pútnikov. Aj na jeho svätorečenie v Ríme sa očakávajú nesmierne davy.
Ako však povedal Ján Pavol II., mocný vplyv si páter Pio nezískal vďaka jeho nadprirodzeným darom, ale vďaka svojej láske. Páter Pio bol „chlebom lámaným pre mužov a ženy túžiacich po odpustení Boha Otca“. Jeho rany – „dielo a znamenie Božieho milosrdenstva, ktoré spasilo svet krížom Ježiša Krista“ – hovorili o Božej láske a boli výzvou pre nás všetkých: „Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20).

Zdroj: Slovo medzi nami, č. 5/2002, 3. ročník