Ikona Matky ustavičnej pomoci bola pravdepodobne namaľovaná niekedy koncom 15. storočia na Kréte. Kréta bola vtedy centrom prekvitajúcej ikonopiseckej školy, ktorej príkladom je i táto ikona.

Podľa legendy, ktorá sa s ikonou Matky ustavičnej pomoci spája, ukradol túto maľbu z jedného kostola na Kréte taliansky kupec, ktorý ju potom priniesol do Ríma. Po niekoľkých pokusoch ukryť si túto korisť, sa ikona napokon dostala do Kostola svätého Mateja na mieste, ktoré je dnes známe ako Via Merulana. V tomto kostole bola potom vystavená, aby si ju mohli verejne uctiť veriaci. Určiť s istotou jej presný pôvod je nemožné; no to, že pochádza z Kréty, je prinajmenšom pravdepodobné.

Ikonopisectvo na Kréte

Od roku 1212 do roku 1669 bola Kréta pod nadvládou Benátok, ktoré boli vtedy republikou s prosperujúcim obchodom. Pôvodní obyvatelia ostrova patrili do Byzantskej či Pravoslávnej cirkvi, kým Benátky boli rímsko-katolíckym národom. Ostrovu sa pod benátskou nadvládou darilo a mecenášska podpora umelcov a maliarov, ktorá bola charakteristickou črtou stredovekého Talianska, bola hlavným rysom života aj na tomto ostrove. Rozvíjali sa tu tak západné, ako aj východné umelecké štýly. Západné umenie bolo v tom čase naturalistickejšie a nápaditejšie, kým ikonopisecký štýl Pravoslávnej cirkvi sa viac riadil pevnými pravidlami tradičných smerov, čo do spektra námetov, ako aj usporiadania ikony a použitých farieb.

Keď Konštantínopol, centrum Východorímskej ríše, padol v roku 1453 do rúk Turkov, mnohí ríšski ikonopisci hľadali útočisko na Kréte. To spôsobilo hotové znovuzrodenie umeleckého života na ostrove. Jeden z najznámejších krétskych umelcov Doménikos Theotokópoulos sa napokon presťahoval do Španielska a pod menom „El Greco“ sa preslávil svojím jedinečným štýlom, ktorý z veľkej časti čerpal z tradičného ikonopisectva.

Krétsku ikonopiseckú školu charakterizujú veľmi presné línie postáv a starostlivé vykresľovanie tónov pokožky používaním malých svetlých miest na lícach. Odevy vytvárajú takmer symetrické záhyby a majú zvyčajne sýte farby. Mnohé z týchto čŕt jasne vidno aj na ikone Matky ustavičnej pomoci.

Panna umučenia

V byzantskej tradícii je päť hlavných druhov ikon Božej Matky. Prvá a najčastejšia je „Vodkyňa“ (po grécky Hodegetria). Na tomto druhu ikony Mária drží Dieťa a – ako Vodkyňa k Bohu a spáse – naň ukazuje. Druhý typ sa nazýva „Nežné milosrdenstvo“ (grécky Eleusa). Táto ikona zdôrazňuje lásku matky k dieťaťu tým, že ju vyobrazuje ako tú, ktorá si Dieťa drží blízko pri líci a rukou ho objíma okolo krku. Na treťom type zvanom „Všemilostivá“ (Panakranta) sedí Matka na tróne ako kráľovná s dieťaťom na svojom lone. Štvrtým typom je ikona „Naša Pani Znamenia“: na nej je Mária vyobrazená s rukami zdvihnutými v modlitbe, kým Dieťa je uzatvorené v kruhu, symbolizujúcom jej lono. A napokon ikona „Orodovníčka“ (Agiosortissa). Na tej ako jedinej je Mária vyobrazená bez Dieťaťa a so zdvihnutými rukami v geste prosebnej modlitby.

V priebehu dejín sa objavili aj ďalšie, nové druhy ikon, odvodené od týchto piatich tradičných. Naša ikona, teda ikona Matky ustavičnej pomoci, je druhom ikony, ktorú pravoslávni kresťania zvyknú volať „Matka Božia (od) Umučenia“. Na nej Matka pevne drží Dieťa – podobne ako na ikonách typu „Vodkyňa“ (či „Ukazovateľka Cesty“) a „Nežné milosrdenstvo“. Najcharakteristickejšou črtou tejto ikony je však prítomnosť dvoch archanjelov – Michala a Gabriela – v horných rokoch ikony, ktorí nesú nástroje umučenia, pričom majú ruky prikryté kusmi plátna alebo závojmi. Keď za panovníkom prichádzali ľudia prosiť o nejakú milosť, na znak úcty prinášali svoje dary v zakrytých rukách. Na tejto ikone tiež väčšinou Dieťaťu padá z nohy sandál. Toto je jednak detail evokujúci rodinnú atmosféru a pripomínajúci zraniteľnosť Dieťaťa, no zároveň je biblickým symbolom pre zrieknutie sa vlastných práv (pozri Dt 25, 9; Rút 4, 7 – 8).

Najstarším vyobrazením „Matky Božej (od) Umučenia“ je zrejme freska v kostole na Cypre, datovaná asi do roku 1192. Mária je na nej vyobrazená celá a v náručí drží bosé Dieťa. Po oboch stranách sú postavy anjelov vyobrazené v celej dĺžke. Je dokázané, že táto ikona bola obľúbená a medzi pravoslávnymi cirkvami v Stredomorí veľmi rozšírená. Preto nás len ťažko môže prekvapiť skutočnosť, že táto ikona bola populárna aj v umeleckých dielňach na Kréte, zvlášť keď sa mohla namaľovať (či napísať) na drevo a používať sa tak ako „prenosná ikona“, ktorá sa dala nosiť so sebou alebo umiestniť v súkromnom dome.

Umučenie vinúce sa celým životom

Za touto jednoduchou ikonou Matky Božej (od) Umučenia sa skrýva bohatá biblická teológia. Základný text, o ktorý sa opiera, pochádza z meditácie nad Kristovým kňazstvom, ktoré sa nachádza v Liste Hebrejom. Autor tohto listu si predstavuje, ako Ježiš pri svojom príchode na svet hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne –, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10, 5 – 7). Inými slovami, už od samého začiatku bolo Ježišovo Srdce upriamené na jeho smrť ako na úkon poslušnosti a podriadenosti Otcovej vôli.

Liturgia sviatku Obetovania Pána sa tiež sústreďuje na túto myšlienku, totiž na to, že Dieťa Ježiša jeho rodičia obetujú už v prvých týždňoch jeho života. Jeden veľký skladateľ hymnov a kazateľ byzantskej tradície si pri kázni prednesenej na tento sviatok predstavil rozhovor medzi Máriou a jej synom. „Jedného dňa uvidíš toto dieťa, ktoré teraz nesieš vo svojom náručí s rukami prebodnutými klincami z lásky k tvojmu ľudu. Jeho, ktorého voláš Životom, uvidíš visieť na kríži a budeš trúchliť pre jeho smrť.“

Autor textu:Brendan McConvery CSsR, z angličtiny preložil Lukáš Vaník.