Večnosť - ďaleko za horizontom?

Večnosť – ďaleko za horizontom?

Ponúkame vám článok od p. Jána Andrejova, ktorý bol uverejnený v Denníku Postoj.

Redemptorista Ján Andrejov sa vo svojom zamyslení vracia k nedávnym dušičkovým dňom.

Sú za nami dni, počas ktorých len málokto nezašiel na hroby svojich najbližších. Odišli. Miesto, na ktorom spočíva ich telo – ako prach a súčasť zeme, ktoré oživujeme kvetmi a ožarujeme svetlom sviec – nás vtiahlo do víru myšlienok.

Pamäť, nakoľko nám to umožnila, spomínala – vnímali sme celú osobu, tak ako sa nám javila, vchádzali nám do mysle momenty života, slová, udalosti a najviac sa nám vnútro – tá nezmazateľná pamäť srdca – ozvalo, keď sa vynorili na svetlo rany a láska.

Láska povie: „Ďakujem, chýbaš. Rád by som ťa objal, aspoň na chvíľočku a potom sa vráť tam, kde si, lebo musíš…“

A my, nevedome si uvedomujeme, že žijeme. Rana mlčí, aj keď je prítomná, prehovára sama sebou… „odpusť, odpúšťam“. A my môžeme povedať: žijem, môžem žiť – krajšie.

Realita odchádzania

Život je najlepšie dobro. Smrť je jeho protirečením – nebola v Božej spásonosnej myšlienke, pretože „Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich, veď on stvoril všetko pre bytie,“ zdôrazňuje autor knihy Múdrosti (1, 13 – 14).

V človeku je element Božieho života, stvorený pre večnosť, ktorý smrti odoláva. Smrť nemá moc ho zničiť, napriek svojej trpkej reálnosti – „všetko je neisté, len smrť je istá“. A to, čo sa prirodzene bojíme vysloviť alebo si pripustiť – ona je boľavá. Vtedy, keď ju podstupuje niekto z našich blízkych a nás sa to dotýka, no zvlášť vtedy, keď sme jej aktérmi my sami.

Zomieraním strácame kontrolu nad svojimi silami, tak fyzickými, ako aj psychickými. Aktivitu a možnosť ovplyvniť veci okolo nás nahradzuje pasivita a bezmocnosť. Spoznávame, že nedisponujeme svojím životom.

Akou milosťou – darom je, ak niekto v tej chvíli stojí pri nás. Padnem do ničotného prázdna? Zaniká moje „ja“? Ostanem sám?

Realita smrti so všetkými jej dôsledkami naráža na realitu Milosti, ktorá tu bola skôr než smrť: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás“ (1 Jn,1, 10). Ona je prítomná vo chvíli konečného odchádzania a učí – nežnosťou lásky – odovzdanosti, vydanosti a poslušnému „áno“ smrti pre život.

Udalosť odchádzania

Milosť sa totiž nedá vynútiť. Môžeme po nej túžiť, čakať a dôverovať. Podobne ako lásku, teda „to, čo človek najviac potrebuje, si nemôže spôsobiť sám, musí na ňu čakať a určite ju nezíska, ak si ju chce sám obstarať. Môže sa nad touto závislosťou búriť, môže sa jej chcieť striasť, obmedziť ju na utíšenie svojich potrieb, ktoré je možné dosiahnuť bez dobrodružstva ducha a srdca. Alebo, naopak, môže to prijať a zostať otvorený s dôverou, v istote, že moc, ktorá po ňom tak túžila, ho nepodvedie“[1].

Zomieranie je osobné, individuálne a jedinečné. Nemožno ho redukovať na dôsledok chemických, biologických a sociálnych procesov. Je skôr udalosťou, ktorá spúšťa sériu ďalších udalostí. Týka sa celého človeka, jeho vnútornej i vonkajšej sféry: jeho vzťahov, ktoré napriek svojej krehkosti či intenzite jestvovali; jeho minulého života, ktorý sa završuje; jeho prítomnosti v neopakovateľnosti odchádzania a s pokorou pred tajomstvom, vo svetle viery – kde ostáva len človek a Milosť, týka sa i jeho budúceho života.

Stretnutie v odchádzaní

Boh – Láska sa neodvolateľne prisľúbil ako pôvodca, obsah a zavŕšiteľ ľudskej existencie. Hriechom človeka sa jeho vernosť neoslabuje. Boh mení spôsob, ako človeka priviesť k sebe. Jeho odpoveďou je Ježiš – „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14, 6).

Ježiš Kristus, Boh – človek, poznal, čo je smrť a sám ju zakúsil – „unus de Trinitate passus est“ – jeden z Trojice utrpenie podstúpil. „On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 5).

Smrť v celej svojej realite, s dôrazom na jej prejav ako zjavenie našej opustenosti Bohom, následkom hriechu, zobral Ježiš na seba, zadarmo, z milosti, pretože nie je v ľudskej moci ubrániť sa smrti.

Jeho smrť je dostačujúca (za – dosť – učinenie) na to, aby priniesla všetkým život. Ostáva vzácnym pripomenutím pre kresťana, že krst, ktorý ho voviedol do života ponorením do Kristovej smrti, sa završuje v momente smrti: „Čo sa v krste deje in mysterio (v tajomstve) ako sviatostné pochovanie s Kristom, čo veriaci rozpoznávajú vo vzkriesení na samotnom Kristovi ako zjavenie Otcovej slávy, to sa potvrdzuje a dovršuje v našej reálnej smrti“[2].

Božia milostivá vernosť objíma a presahuje ľudské bytie. Prvé momenty života, s Kristom a v Kristovi, život v snahe „nadraďovať pravdu môjmu obyčajnému ´ja´“ (Ratzinger), v úprimnosti k sebe samému a iným, že ma niečo presahuje, v slobode lásky – prijímať a dovoliť, aby som bol prijatý.

V Kristovi prvé momenty nášho života, ako ani žiaden okamih, ktorý sme prežili, „neprotirečia“ momentu zomierania s Kristom. Sú definitívnym (vedúcim k pravému cieľu) zavŕšením, pretože definitívny je nárok Božej vernosti. Večnosť definovaná vernosťou sa totiž začína už tu a teraz, aj keď nás vo svojej čírej, nezahalenej podobe istotne prekvapí.

V mene Ježiša

A v tom je Božia sloboda, tvorivá a zachraňujúca: Ježiš hovorí málo o smrti, ostáva voči nej slobodný. Avšak, „nie je to sloboda hrdinu, ktorý nazerá na smrť ako na nevyhnutnú časť budúcej slávy. Nie je to ani sloboda mudrca, ktorý po tom, ako pochopil, že niečo sa pomíňa a niečo ostáva, je zachránený od oboch možností. Ježiš je slobodný voči smrti, vnútorne, podstatne, pretože smrť naňho nedosiahne. Nič, čo je v ňom, nie je podriadené smrti. Je voči nej imúnny. Zároveň sa jej však tajomne podriadil. Slobodný, svojou vôľou“[3].

Len Kristus je mierou človeka. On je život v pravej, čírej podobe. A jeho život je iný než ten náš. On je vzkriesenie a život. Kto je s ním zjednotený zväzkom viery, nádeje a lásky, vlastní slobodu, život, ktorý presahuje smrť.

Pozvanie dušičkových dní spočívalo aj v tom, že žijúci človek mohol v pohľade na „neodvratný údel smrti“ zatiahnuť na hlbinu svojho vnútra, svojej podstaty stvorenej pre život.

Zosnulí nie sú rukojemníkmi našich estetických chúťok, tlaku mentálnej tradície ani našich náboženských výkonov. Oni si už svojou „úzkou bránou“ prešli. Modlitba lásky a odpustenia „v mene Ježiša“ je tým najšľachetnejším spôsobom podávania pomoci zosnulým. Len v Kristovi sme s nimi zjednotení.

V tom spočíva zmysel odpustkov – nie je to náš výkon, ale pozvanie Pána medzi mňa a človeka, za ktorého odpustky prinášam. Preto sú aj také prísne, tak ako smrť a život sú definitívne, tak je definitívna Pánova milosť.

Smrť berie celého človeka, preto ten, kto prosí za zosnulého, má byť prítomný láskou i odpustením a prosiť vo svojej celistvosti (telo – ísť k miestu, kde zosnulí spočívajú; duša – byť v stave posväcujúcej milosti, bez hriechu a náklonnosti k nemu) v zavŕšení – účasti na Eucharistii – „lieku nesmrteľnosti“.

Láska a odpustenie – kategórie, podľa ktorých je dôležité žiť na ceste pútnika po tejto zemi, sú platné aj vtedy, keď sa púť a cesta končia a ponárajú sa do večného života.