Na sviatok sv. Marka (25. apríl) chceme pripomenúť článok o tomto evanjelistovi od Marka Harta, ktorý vyšiel v časopise Slovo medzi nami.

„Maaaaaaaaaaaaaaaaaaaareeeeeeek!“ zakričala a všetkým v našej prímestskej štvrti dala vedieť, že ma doma okamžite potrebujú.
Vždy som vedel povedať, kedy chce matka vedieť, kde som. Získal som ako piate zo šiestich detí v írsko-nemeckej katolíckej rodine veľmi ostré pozorovacie schopnosti? Nie, moja matka mala zvláštnu schopnosť zmeniť jednoslabičné meno na viacslabičné zvolanie, pri ktorom by aj psy od susedov s hrôzou utiekli.
V takých chvíľach som ľutoval, že sa volám ako svätý Marek. Moji starší bratia sa mohli hlásiť k drakobijcom ako svätý Michal, krotiteľom hadov ako svätý Patrik alebo sa mohli hlásiť ku svätému Františkovi, ktorému dôverovali zvieratá. A mne ostal len ten dobrý, starý, nezáživný Marek. V mojej mladej, sarkastickej mysli jediná dobrá stránka spojenia s menom Marek bola v tom, že Markovo evanjelium je najkratšie, a dúfal som, že naša školská omša bude kratšia, keď sa bude čítať práve ono. (Beda, moja liturgická aritmetika nevyšla: kratšie evanjelium neznamená kratšie ohlasovanie evanjelia či kázeň.)
Až na strednej škole mi mladý kaplán otvoril oči, aby som uvidel dar, ktorý mi matka i otec dali s týmto menom.

Čo je v mene?
Žiaden z evanjelistov nepodpísal svoje spisy, ale najstaršie rukopisy druhého evanjelia majú nadpis: „Podľa Marka.“ Nevieme s istotou, kto bol tento autor, ale tradične sa stotožňuje s „Jánom Markom“, ktorý sa objavuje v Skutkoch apoštolov (12, 12. 25; 15, 37). Hoci Ján bolo jeho hebrejské meno, poznáme ho skôr podľa jeho latinského mena Marek (Marcus), a to z dobrého dôvodu.
Podobne ako Gréci aj Rimania mali viac bohov, než má McDonald hranolčekov. Meno Marek sa odvodzuje od jedného z nich: od Marsa, rímskeho boha vojny. Moje rané detstvo by vyzeralo úplne inak, keby mi niekto povedal, že moje meno znamená „mocný bojovník“. Táto lahôdka by bola veľmi užitočná na ihrisku.
Prečo teda evanjelista používal latinské meno, keď chcel šíriť dobrú zvesť o Kristovi? Ak bol židovským kresťanom z Jeruzalema, prečo nezdôraznil svoje hebrejské dedičstvo? Chcel sa vyhnúť tomu, aby si ho plietli so známejším „Jánom, Zebedejovým synom“? Môžeme sa len dohadovať.

Človek s poslaním
Vieme však, že Boh každému z nás dáva osobitné poslanie. Markovým poslaním bolo posilňovať komunitu v kríze. Jeho poslucháčmi a prvými čitateľmi boli pohanskí (nežidovskí) kresťania, ktorí žili v cisárskom Ríme. Markove slová inšpirované Duchom Svätým prinášali nádej kresťanom, ktorí znášali tvrdé prenasledovanie po veľkom požiari v roku 64 za vlády cisára Nera.
Dáva teda zmysel, že Marek zobrazuje Ježiša ako mocného bojovníka, ktorý koná divy – je dokonalým spojením božskej moci a milosrdenstva. V Markovom evanjeliu Ježiš nekáže príliš dlho, ani tam nenájdete príbeh o jeho narodení, ako je to v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu. Nie, Ježiš je najmä v prvej polovici Markovho evanjelia božským človekom činu, na každej stránke evanjelia vyháňa diablov a koná zázraky.
V druhej polovici evanjelia vidíme, že na Ježiša útočia, je opustený a dokonca „doľahla na neho hrôza a úzkosť“ (14, 33) – tento obraz prenasledovaní kresťania v Ríme veľmi dobre pochopili. Marek však nikdy neznižuje Ježišov zvrchovaný majestát. Ježiš v Markovom evanjeliu viac než v iných evanjeliách jasne potvrdzuje svoju identitu ako „Mesiáš, Syn Najvyššieho“ (14, 61 – 62). A všimnite si, že prvý človek, ktorý vyhlásil, že Ježiš je „Boží Syn “, nie je Žid, ale rímsky stotník pod krížom (Mk 15, 39). Toto jeho inšpirované vyhlásenie muselo Rimanov zaskočiť.

Svätí v pozadí tohto svätca
Duch Svätý skrze pero svätého Marka v celom tomto evanjeliu zdôrazňuje naliehavosť. Grécke slovo pre „hneď“ sa v šestnástich krátkych kapitolách objavuje viac než 40-krát. Možno tento tón naliehavosti a zanietenosti hovorí niečo o autorovi i o jeho posolstve. Mohli by sme sa pýtať, odkiaľ pochádza táto zanietenosť, keď Marek nebol jedným z dvanástich apoštolov.
Ak bol Marek naozaj „Jánom Markom“ zo Skutkov apoštolov, bol to blízky príbuzný svätého Barnabáša (Kol 4, 10). Ale až jeho vzťah k dvom ďalším svätcom – Petrovi a Pavlovi – dáva tomuto evanjelistovi dôveryhodnosť a informácie.
Existuje spoľahlivá starobylá tradícia, že Marek bol Petrov učeník. V Prvom Petrovom liste sa o ňom hovorí ako o „Markovi, mojom synovi“ (5, 13). A Markovo evanjelium obsahuje jedinečné podrobnosti, ktoré môžu svedčiť o tom, že informácie čerpal od Petra (Mk 4, 35 – 38; 5, 38 – 41). Dokonca sa zdá, že evanjelium má štruktúru podľa Petrovho kázania v Sk 10, 36 – 43.
Vzťah Jána Marka k svätému Pavlovi nebol – aspoň spočiatku – taký bezproblémový. Tento mladý učeník sa vydal ako Pavlov pomocník na prvú misijnú cestu, ale z neznámeho dôvodu sa po krátkom čase vrátil. (Bol prchký? Tvrdohlavý? Dobre to poznám.) Nech sa stalo čokoľvek, Pavol to považoval za zradu a nechcel vziať Marka na druhú cestu (Sk 13, 5. 13; 15, 37 – 39). Napokon sa tí dvaja zmierili a Marek sa stal jedným z Pavlových dôverných spolupracovníkov (Kol 4, 10; Flm 24; 2 Tim 4, 11).
V Markovi teda vidíme portrét úprimného, ale duchovne nezrelého učeníka – poháňala ho veľká láska ku Kristovi, ale mal aj svoje sebecké a tvrdohlavé chvíle. Povzbudzuje ma však toto: Marek rozprával dobrú správu o Ježišovi každému, s kým sa stretol, a popritom rástol v čnostiach. Nečakal, kým bude dokonalý.
Z tohto uhla pohľadu vo svätom Markovi vidím seba. Ostatných 20 rokov som hlásal evanjelium – cestoval som po celom svete, písal som knihy a moderoval som rozhlasové relácie. Nerobím to preto, lebo som už všetko pochopil, ale práve preto, že som ešte všetko nepochopil. Podobne ako môj menovec hlásam evanjelium nie preto, lebo už všetko viem, ale preto, lebo neexistuje nič a nikto lepší, o kom by som hovoril. Chcem, aby každý zakúsil lásku a milosrdenstvo Krista a jeho Cirkvi (a do nej patrím aj ja).

Sivá farba za svätožiarou
Tradícia hovorí, že svätý Marek bol umučený v Alexandrii, kde pôsobil ako biskup v druhej polovici 1. storočia. Hovorí sa však, že jeho ostatky sú v talianskych Benátkach, a to v bazilike, ktorá nesie jeho meno.
Viac než tajomná smrť svätého Marka ma inšpiruje jeho život, ktorý úplne odovzdal Kristovi. Zanietený mladý misionár sa stáva šikovným evanjelistom a múdrym vodcom – Marek je dôležitým vzorom pre nás, ktorí chceme žiť ako oddaní kresťania v dnešnej dobe. V živote svätého Marka nachádzam nielen svoj vlastný príbeh, ale aj príbehy mnohých dospievajúcich a mladých, ktorým chcem každý deň zvestovať evanjelium.
Títo mladí ľudia spoznali Krista a jeho Cirkev v detstve, sú vychovávaní vo viere, ale chcú nájsť svoju vlastnú cestu a kráčať svojím chodníkom – toto je mladá Cirkev, ktorej slúžim. Sú zanietení a niekedy nezrelí. Sú však hladní po pravde, túžia po svätosti a sú ochotní slúžiť a hovoriť o pravde aj v prostredí, kde sa im za to budú posmievať, ponižovať a (spoločensky) ich umučia. Toto je mladá Katolícka cirkev, ktorú vidím – je ochotná kráčať, ale potrebuje vodcov a poradcov podobne ako svätý Marek.
Možno nie ste takí odvážni ako svätý Peter alebo horliví ako svätý Pavol, ale nemýľte sa: aj vy poznáte Krista a svedectvo vašich slov i vášho života zohráva nenahraditeľnú úlohu pri výchove ďalšej generácie katolíkov.
Povzbudzujte mladých ľudí, ktorých vidíte v nedeľu na svätej omši. Ponúknite im láskavé slovo a prejavte záujem o ich život. Poďakujte sa im za službu pri oltári alebo za to, že boli pozorní alebo spievali. Nemusí to byť výnimočná veta – ale úprimná. Keď ich budete povzbudzovať podobne, ako to urobil Peter i Pavol v prípade mladého nováčika menom Ján Marek a ako to urobil v mojom prípade mladý kaplán, uvidíte, že Kristus v nich pôsobí. Povzbudenie je viac než slová. Je to potvrdenie krásy a prítomnosti Boha, ktorý prebýva v človeku vedľa vás. Mladá Cirkev si možno nebude pamätať kázeň, ale verte, že si zapamätá láskavé slovo, ktoré ste povedali mladým. Možno to bude malé gesto, ale v živote dospievajúceho, ktorý žije s Kristom, môže spôsobiť veľkú zmenu.

Príbeh pokračuje
Moja matka už viac nekričí moje meno. Teraz sa len usmeje, keď jej syn, ktorý je už otcom malých detí, s tou istou naliehavosťou hľadá svoje deti. Má však inú taktiku a používa moje prvé a stredné meno. Aj ja som prijal túto taktiku. Keď sa ma moje deti pýtajú, prečo majú stredné meno, odpovedám: „To aby ste vedeli, kedy sa vašej matke a mne niečo nepáči na vašom správaní.“
Kedysi na dovolenke moja matka videla, že som urobil niečo zlé, k čomu ma vyprovokoval súrodenec. Pozrela sa spoza okuliarov a povedala: „Marek Jozef!“

Ale to je príbeh iného svätca…

Zdroj: Slovo medzi nami 2/2013

Príbuzné články:

Petrov pisár: Sv. Marek (anglicky)

Jozef, patrón šťastnej smrti

Sv. Jozef, patrón II. vatikánskeho koncilu

Bezpečný v Jozefovom náručí

Svätý Jozef: otec, utečenec, vzor

Sv. Marek horlivý

Sv. Peter Faber

Perpetua a Felicita (Hrdinské duo)

Akvila a Priska (svätí manželia)