Redemptorista Zamkovský: Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť (Texty roka portálu Postoj.sk)

03. 04. 2016 • 19:07

Imrich Gazda

Vyučuje na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Analyzuje dianie vo Vatikáne a v Katolíckej cirkvi. Je ženatý, má tri deti.

S misionárom milosrdenstva Michalom Zamkovským sme sa rozprávali o spovediach a spovedníkoch, predmanželskom spolužití mladých, svadbách kvôli tehotenstvu, ale aj o prípade jeho rehoľného spolubrata Róberta Bezáka.

(Dnes vybral svoj text roka šéfredaktor Sveta kresťanstva Imrich Gazda. Svoj výber zdôvodnil takto:

Textom roka je pre mňa každý jeden rozhovor, ktorý som mohol urobiť. Nebolo ich veľa, no o to viac som si ich vychutnal. Nielen nahrávanie, ale aj krvopotné prepisovanie, kedy človek môže nanovo precítiť počuté. Verím, že rozhovory s biskupom Markom Forgáčom, augustiniánom Jurajom Pigulom, františkánom Filipom Andrejom Čiernym či redemptoristom a misionárom milosrdenstva Michalom Zamkovským boli pre čitateľov aspoň sčasti tak obohacujúce ako pre mňa samotného. Aj keď čítanie asi nikdy úplne nenahradí pôžitok z počúvania týchto výnimočných ľudí.​)

Vyrastali ste vo veriacej rodine, ale v 23 rokoch ste zažili hlbší duchovný prerod. O čo išlo?

Bol to zlomový bod v mojom živote, keď som sa osobne stretol s Ježišom. Pred Veľkou nocou som si išiel zabehať a pri jednej borovici, ktorá dodnes rastie, ma zasiahlo akési svetlo. Každému som o tejto premene hovoril, myslel som si, že získam pre Boha celý svet, keďže zrazu mi bolo všetko jasné.

Nešlo o žiadnu posvätnú chvíľu, len o obyčajný beh v prírode?

Presne tak. Dokonca som sa predtým pohádal s mamou, lebo som nechcel ísť na spoveď. Nebol som bezbožný človek, chodil som do kostola, ale nemal som osobný vzťah s Bohom. On si ma však našiel, tak ako apoštola Pavla či Jonáša, ktorí tiež pred ním utekali.

Za kňaza vás neskôr vysvätil legendárny poľský kardinál Franciszek Macharski, ktorý sa stal nástupcom Karola Wojtyłu na krakovskom arcibiskupskom stolci. Prečo práve on?

Boh ma vychovával tak, že mi do cesty posielal svojich svedkov. Najprv to bol redemptorista Augustín Krajčík, ktorý ma zavolal na faru v Podolínci, kde mi ponúkol možnosť vstúpiť do rehole a začať tajne študovať. Po týždni som súhlasil. Študoval som aj u otca Mastiliaka, ktorého proces blahorečenia práve prebieha.

On vás zoznámil s kardinálom Macharskim?

Nie, ale cez otca Mastiliaka som sa dostal do Poľska, kde sa ma ujal redemptorista Marian Brudzisz, ktorý dohodol vysviacku s kardinálom Macharskim. V máji 1980 som bol na týždenných duchovných cvičeniach v Krakove, po ktorých ma v rekreačnom dome redemptoristov v Zakopanom kardinál tajne vysvätil. Potom sme mali spoločný obed a vrátil som sa do práce na Slovensko.

Rodičia vedeli o vašom kňazstve?

Nie, otec sa to ani nedozvedel, keďže zomrel ešte pred pádom totality. Mama sa dožila oficiálnej primičnej omše, ktorú som mal v januári 1990 v rodnom Toporci aj v Podolínci.

Pretrvávajú vaše kontakty s kardinálom Macharskim, ktorý má už takmer 90 rokov?

Stretol som sa s ním len v roku 1995 v Levoči počas návštevy pápeža Jána Pavla II. Smial sa, že počas mojej tajnej vysviacky sa bál viac ako ja.

Ľudové misie sú dotykom Božieho milosrdenstva

S rehoľou redemptoristov si ľudia spájajú najmä ľudové misie. O čo ide?

Je to jedna z chariziem cirkvi, ktorá siaha až do čias sv. Vincenta de Paul a sv. Alfonza de Ligouri. Misie spočívajú v oživení farností prostredníctvom ohlasovania základných právd viery a obrátenia k Bohu, ktorý je láska a chce spasiť každého človeka. Chceme cez nich ľuďom sprostredkovať živé stretnutie s Bohom a rozpáliť v nich nový oheň.

Majú nejakú ustálenú formu?

Trvajú osem dní, do farnosti vždy prichádzame na pozvanie miestneho kňaza. Témy, o ktorých rozprávame, sú vždy tie isté, ale jazyk sa snažíme prispôsobiť prostrediu. Dnešní ľudia sú naozaj vzdelaní, bez ohľadu na to, či žijú na dedine alebo v meste. Nemožno ich podceňovať. Celé misie sú snahou priniesť Božie milosrdenstvo až tak hmatateľne, že sa ho ľudia môžu dotknúť.

Kto každý sa na organizácii misií podieľa?

Určite to celé nestojí len na nás kňazoch. Každé misie sú premodlené – v Kežmarku máme kontemplatívne sestry – redemptoristky, ktoré sa modlia za každý náš výjazd. Na misiách nás sprevádzajú evanjelizačné laické spoločenstvá Rieka života alebo Calvary, ktoré idú do škôl, majú program pre mládež. Máme tiež vydavateľstvo Slovo medzi nami, takže svojimi titulmi sprevádzame ľudí aj po skončení misií.

V minulosti ľudové misie prinášali do farností akúsi eufóriu, duchovné vzopätie. Platí to stále alebo sa doba zmenila?

Závisí to od konkrétneho regiónu, ale aj od miestneho kňaza. Určite už nejde o také veľké podujatia, ako to bolo v 90. rokoch. Misie sa však stále stretajú s Božím požehnaním a oživením farnosti. Boh chce cez nás povzbudiť nielen miestnych veriacich, ale aj kňazov, ktorí tiež podliehajú vnútornej rezignácii a znechuteniu.

Sú misie obohatením aj pre samotných misionárov?

My sa nielen dávame, ale sami aj prijímame. Je až neuveriteľné, s akými krásnymi ľuďmi sa stretávame. Často celé roky s vierou nesú ťažké kríže. Keď počujem ich životné príbehy, akoby som sa vnútorne znovuzrodil. Po misiách sme vždy fyzicky vyčerpaní, ale duchovne povzbudení. Pre mňa sú najťažšie prvé dni po misiách, keď sa mi nič nechce. Dávam si pozor, aby som neupadol do ničnerobenia. Vtedy je najlepším relaxom bicykel a príroda.

Kňaz v spovednici môže aj ublížiť

Dnešný človek akoby stratil vedomie hriechu. V Boha je ešte ochotný veriť, ale v existenciu diabla už nie.  Aký dosah to má na pristupovanie ku sviatosti zmierenia?

Na jednej strane ľudia prehliadajú hriech, na druhej strane zlo zasahuje človeka tak silno, že nevie, čo s tým. Mám také hriechy, že ani Pán Boh mi nemôže odpustiť, hovoria niektorí. Na jednej strane odmietame existenciu diabla, na druhej strane všetko démonizujeme.

Spovedajú sa ešte ľudia na Slovensku?

Vďaka Bohu áno. Spovedajú sa najmä pred prvými piatkami a sviatkami, vtedy sú to masové, kombajnové spovede. Obavu mám skôr z toho, že na Západe sa ľudia prestali spovedať. Pri pohľade na nejaké babičky nám môže napadnúť – aké len ony môžu mať hriechy? Nájdu sa aj u nich, nejde síce o nič veľké, dôležité je skôr to vedomie hriešnosti a potreby vrátiť sa k Bohu.

Spovedajú sa aj mladí a ľudia v produktívnom veku?

Áno, najmä keď majú nejaké traumy alebo prekonávajú problémy, cítia potrebu ísť za kňazom a získať odpustenie.

Myslíte si, že kňaz má byť trochu aj psychológom, aby vedel ľuďom pomôcť?

Každý kňaz má aj isté psychologické vzdelanie, ktoré sa mu zíde, keďže ľudia prichádzajú a odkrývajú svoje vnútro. Kňaz musí byť opatrný pri každom geste, slove, otázke a nejsť ďalej, ako chce človek odkryť. Je dôležité vedieť zakryť ho milosrdenstvom.

Spovedník musí vedieť rozlišovať, čo človek spáchal zo zlej vôle, čo zo slabosti, bezradnosti, zo zranenia, čo je pasca Zlého, z ktorej mu treba pomôcť dostať sa von. Boh nám chce všetko odpustiť, máme kam ísť, máme liek, ktorý je stopercentný na naše choroby. Musíme ho však ponúkať taktne a jemne. Dôležité je ľudí nielen poúčať, ale ich aj počúvať, s čím majú kňazi niekedy problém. Ľudia hľadajú riešenia tam, kde vedia, že ich niekto vypočuje.

Ako často by mali veriaci pristupovať ku spovedi?

Pre tých, ktorí chcú budovať hlbší vzťah s Bohom, je mesačný cyklus optimálny. Platí to aj pre kňazov. Osobne sa spovedám každé dva týždne, niekedy aj častejšie. Spoveď je pre mňa cesta stáleho obrátenia. Keď cítim nervozitu a nepokoj, viem, že je čas ísť na spoveď.

Na spovedi je úžasné, že pri nej potrebujem druhého človeka. Rovnako ako ostatní ľudia musím pokľaknúť pred spolubratom, nemôžem si dať rozhrešenie sám v zrkadle, ako si to niektorí myslia. Kto sa nevie vyznať druhému človeku, nevie sa ani Bohu.

My katolíci občas zabúdame, akým úžasným darom je sviatosť zmierenia. V evanjeliách sa dočítame, ako ľudia žasli nad Ježišovými zázrakmi. Najväčší údiv však vzbudilo, akým právom odpúšťa hriechy.

Z čoho sa ľudia najčastejšie spovedajú?

Osobne by som čakal, že sa budú viac spovedať z hriechov proti láske. Často sa spovedajú z roztržitosti pri modlitbe či z jedenia mäsa v piatok. Pápež František veľmi často hovorí o neposudzovaní, neodsudzovaní, odpúšťaní… Koľkokrát sme svedkami ohovárania, osočovania, neodpustenia?! Akoby si naše svedomie málo všímalo hriechy proti láske.

Čo vravíte na názor, že niektorí ľudia povýšili hriechy proti šiestemu Božiemu prikázaniu nad všetky ostatné?

Hriechy proti šiestemu prikázaniu v ľuďoch vzbudzujú pocit viny, na druhej strane je to v poradí až šieste prikázanie – pred ním je ďalších päť. Pri vyznávaní hriechov proti čistote sa hriešnik pred spovedníkom obrazne povedané odhaľuje. Je dôležité, aby ho kňaz nejakou nevhodnou otázkou nezasiahol, lebo človeka to môže poznačiť natrvalo.

Aj pri týchto hriechoch treba vedieť rozlišovať. Keď dospievajúcim človekom lomcujú hormóny, treba mu poradiť a pomôcť. Na druhej strane, ak ide o manželskú neveru, treba prehovoriť aj tvrdšie. Aj tu však kajúcnik musí cítiť podanú pomocnú ruku, že mu Boh chce pomôcť a odpustiť.

Skúsme trochu zjednodušene vykresliť niektoré prototypy spovedníkov. Z niektorých spovedí ľudia odchádzajú dobití, akoby sa vracali z policajného vypočúvania…

Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť, ale dom Otca, kde sa človek môže vrátiť a pocítiť milosrdenstvo a objatie. U niektorých kňazov môžeme ešte cítiť predkoncilové zdôrazňovanie presnosti pomenovania hriechu a jeho správneho kategorizovania ako podmienok platnosti spovede.

Keď človek prichádza do spovednice, už v sebe má ľútosť, je to prejav pokory. Samotný hriech už človeka potrestal. Skutok kajúcnosti, ktorý kňaz pri spovedi ukladá hriešnikovi, by preto nemal byť prehnaný, ale skôr formujúci – pomodliť sa nejaký žalm, vykonať dobrý skutok.

Dôležité je, ako samotný kňaz vstupuje do spovednice. Či je v pohode, cíti sa spojený s Bohom, alebo je vyčerpaný, mrzutý. Svätý Otec často opakuje spovedníkom, že ak sa necítia byť otcami, nech ani nevstupujú do spovednice, lebo môžu ľuďom ublížiť…

Môže aj kňaz v spovednici ublížiť?

Môže, a dosť ťažko. Je to citlivé miesto, kde má každé slovo svoju váhu. Ale aj ľudia môžu spovedníka zle pochopiť, nesprávne si vysvetliť jeho slová.

Pápež František v príhovore k misionárom milosrdenstva viackrát zopakoval, že spovedníci majú rozumieť nielen jazyku slov, ale aj jazyku gest. Doslova povedal, že ak hriešnik nedokáže povedať svoj hriech, ale kňaz rozumie, o čo ide, je to v poriadku. Nakoľko presne musí človek pomenovať svoje previnenie, aby mu kňaz mohol dať rozhrešenie? Stačí, že ho naznačí?

Keď v evanjeliách čítam o hriešnikoch, ktorí prichádzali k Ježišovi, nespomína sa tam podrobné vypočúvanie. Ani cudzoložnej ženy, ktorú chceli Židia ukameňovať, sa Ježiš nevypytoval, s kým bola, koľkokrát, kde… Jej hriech bol zrejmý, rovnako ako bola zrejmá jej ľútosť. Ani Zacheja na strome nepodrobil dôslednému vypočúvaniu.

Márnotratný syn, keď sa vrátil k svojmu otcovi, mal pripravenú presnú formuláciu, ktorú mu povie. Ale on ho nenechal ani dopovedať a objal ho. Aj ja často hovorím ľuďom, ktorí vstúpia do spovednice, že Boh im už odpustil. Potom im poviem, aby vyznali svoje hriechy, lebo Boh ich už pozná, ale sami pre seba ich potrebujú pomenovať. Spoveď je stretnutie dvoch lások – otcovej a synovej.

Ak sa aj niečo povypytujem, tak nie kvôli sebe, ale kvôli dotyčnému človeku, aby svoj hriech nahlas pomenoval a nemusel sa potom k nemu neustále vracať. Opakujem však, dôležité je klásť otázky veľmi citlivo.

Ďalšie pomerne prekvapivé vyjadrenie pápeža Františka sa týka sobášov, ktoré sa konajú kvôli tehotenstvu ženy. Počas rozhovoru s novinármi pri návrate z Mexika a predtým z USA zopakoval, že manželský súhlas pri tzv. rýchlych svadbách je často neslobodný, a teda aj neplatný. Ako biskup kňazom dokonca nakazoval, aby nesobášili takéto páry, ale dôkladne ich pripravili na manželstvo, hoci ho uzavrú až po narodení dieťaťa. Na Slovensku je prax často opačná.

Rovnako ako pápež apelujem na slobodu. Ale skôr ako so spomenutými prípadmi sa stretám s tým, že mladí ľudia žijú spolu, pričom rodičia ich tlačia k uzatvoreniu manželstva. Radím im, aby netlačili, aby rešpektovali, že ich deti sú dospelé, a radšej im pripomenuli, že majú svedomie a podľa neho sa majú rozhodnúť. Môže sa totiž stať, že o tri-štyri roky budú títo mladí vytýkať rodičom, že ich donútili vstúpiť do manželstva, ktoré sa nevydarilo. Mladí sú citliví na svoju slobodu, tak apelujme na ňu, aby sa slobodne rozhodli, ako chcú žiť s Bohom.

Ocitli ste sa už v situáciách, že ste z nejakého dôvodu nedali rozhrešenie?

Áno, ale bolo ich veľmi málo.

Môžete aspoň naznačiť, o aké prípady išlo?

Boli to napríklad aj situácie, ktoré sme spomínali pred chvíľou. Vždy ma to však zabolelo. Prichádzajú za mnou aj ľudia, ktorí vedia, že im nemôžem dať rozhrešenie, lebo žijú v neplatnom manželstve, ale majú potrebu aspoň vyznať svoje hriechy. Umožním im, aby ich povedali, oľutovali a na konci im namiesto rozhrešenia dám požehnanie. Verím, že Pán Boh má spôsob, ako odpustiť. Možnosť vyznať hriechy musí dostať každý. Títo ľudia si sami uvedomujú, že aj keby som im rozhrešenie nanútil, tak im skôr ublíži a neboli by spokojní.

Spomínali sme prototyp spovedníka – sudcu. Jeho protipól tvorí benevolentný spovedník, ktorý všetko ospravedlní.

V oboch prípadoch základný problém spočíva v srdci spovedníka, v jeho viere. Buď si rieši nejaký komplex, alebo nemá v poriadku vzťah s Bohom. Človeku nepomôže, keď ho kňaz tvrdo zoseká, ani keď všetko ospravedlní. Samotný hriešnik si uvedomuje, že spravil čosi zlé, a keď ho kňaz chlácholí a upokojuje ho, ublíži mu. Milosrdenstvo neničí spravodlivosť, ale je nad ňou.

Páter Michal Zamkovský o spovedi a nemanželskom spolužití mladých from postoj on Vimeo.

Niektorí súčasnému pápežovi vytýkajú práve to, že hovorí len o milosrdenstve, ale nespomína spravodlivosť.

Pápeža Františka na Slovensku niekedy nechápeme. Jedným šmahom špongiou hriechy nevymažeme. Ľudia predsa trpia pre hriechy. V prípade cudzoložnej ženy Židia vraveli, že podľa ich práva má byť ukameňovaná. Na otázku, aký je Ježišov názor, povedal tie známe slová: Kto z vás je bez hriechu… Ježiš milosrdenstvom prekročil právo a zachránil život tejto ženy. Aj pápež František vyzýva, aby sme prekročili bariéry spovedníc a kostolov, aby sme prekročili múry, ktoré sme vybudovali zo strachu a išli za tými, ktorí sa stratili, a priniesli im milosrdenstvo. Zmysel celého Svätého roka milosrdenstva je v tom, aby sa milosrdenstvo dostalo aj k tým, ktorí neprídu do kostola.

Posledným prototypom spovedníka, ktorého v príhovore k misionárom milosrdenstva spomenul aj pápež, je zvedavec, ktorý sa vypytuje na všetko možné. Má človek v spovednici právo kňazovi povedať, že jeho otázky sú nemiestne a nebude na nich odpovedať?

Samozrejme, má. Opäť ide o postoj srdca spovedníka – milosrdenstvo má nahotu skôr prikrývať, ako odkrývať. V spovednici máme hriechy vyznať, nie opisovať. Kňaz sa nemá vŕtať v oblastiach, do ktorých človek nechce vojsť. Ak ide o podstatné veci, má sa pýtať, ale citlivo.

Boh nájde pre Bezáka svoje riešenie

Pápež František na Popolcovú stredu vyslal do sveta viac ako tisíc misionárov milosrdenstva, ktorí majú ľuďom pomôcť precítiť Božie milosrdenstvo. Vy ste jedným z nich. Svätý Otec vám dal aj právomoc počas tohto roka odpúšťať hriechy, ktoré sú inak vyhradené len Apoštolskej stolici.

Áno, ide o štyri závažné hriechy – zneuctenie Eucharistie, prezradenie spovedného tajomstva, fyzický útok na pápeža a rozhrešenie spoluvinníka v oblasti šiesteho Božieho prikázania.

Misionárom milosrdenstva ste ešte len krátko, ale predsa – už ste niekoho rozhrešili od týchto previnení?

Zatiaľ som nebol v takej situácii.

Pápež zároveň všetkým kňazom udelil právomoc počas Svätého roka milosrdenstva odpustiť hriech potratu a sňať s tým spätý trest exkomunikácie. S tým ste sa už asi stretli?

Prezradím, že my ako ľudoví misionári máme dlhodobo udelenú právomoc počas misií odpúšťať tento hriech a zbavovať trestu exkomunikácie. Takých prípadov nebolo mnoho, ale stretol som sa s nimi. Išlo o skutočne hlboké zranenia. Boh týmto ženám odpustil, ale niekedy si ony samy nedokážu odpustiť. Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae odporučil, aby ženy po potrate poprosili o odpustenie aj svoje zabité dieťa, lebo ono je u Boha. Vedomie, že aj toto dieťa žene odpustilo a raz sa spolu stretnú, im môže pomôcť prekonať traumu.

Ste redemptorista, takže na záver sa vás nemôžem nespýtať na vášho rehoľného spolubrata Róberta Bezáka. Ste s ním v kontakte?

Nie som, ale každý deň sa zaňho modlím. Bol to predsa náš priateľ a predstavený.

Ak sa na jeho kauzu pozrieme optikou milosrdenstva – nechýbala na oboch stranách väčšia veľkorysosť a milosrdenstvo?

Rozhodne áno. Milosrdenstvo a odpustenie ponúkajú riešenie všetkých problémov. Dôležité je urobiť krok z jednej aj druhej strany. Vo vnútri cítim, že Pán Boh nájde nejaké riešenie, aj keď to možno trochu potrvá. On má svoje riešenia, ale je dôležité, aby sme ich hľadali aj my ľudia a otvorili sa jeho milosrdenstvu.

Prípad pátra Pia síce nemôžem porovnať s prípadom Róberta Bezáka, ale keď som bol vo Vatikáne na vyslaní misionárov milosrdenstva, bolo pre mňa naozajstným šokom vidieť v Bazilike sv. Petra ostatky pátra Pia, ktoré pri tejto príležitosti nechal priniesť pápež František. Páter Pio nikdy nebol v Ríme, naopak, od Ríma si toho dosť vytrpel a zrazu bol v centre baziliky. Toto človek nevymyslí, je to Božia réžia. Boh má jednoducho svoje riešenia, ktoré sú vysoko nad tými našimi.

Foto a video – Peter Balberčák

Zdroj: Postoj.sk