8. júna slávime sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Sv. Alfonz, zakladateľ Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa napísal novénu k Božskému Srdcu, ktorá  bola prvý raz vydaná koncom roku 1758.

Alfonzova Novéna k Božskému Srdcu nemalým spôsobom prispela k zavedeniu sviatku Božského Srdca. Stalo sa tak osem rokov po jej vydaní. V roku 1765, keď sa Alfonz stal biskupom, rímska Kongregácia schválila sviatok Božského Srdca a bolo to prvé oficiálne uznanie tejto úcty k Božskému Srdcu. Alfonz rád slávil tento sviatok aj v svojej diecéze Agata dei Goti. Okrem iného je jediným učiteľom Cirkvi, ktorý takýmto spôsobom výrazne podporil úctu k Božskému Srdcu a prosil o jej oficiálne uznanie v Cirkvi.

Prinášame vám úvahu z Novény sv. Alfonza k Božskému Srdcu:

Ježišovo Srdce plné súcitu

Ktoré srdce má pre nás väčší súcit a pochopenie ako Srdce Kristovo, ktoré sa tak stotožnilo s našou biedou? To Ježiša primälo zostúpiť z neba na zem. To ho pohlo k tomu, aby o sebe povedal, že on je ten dobrý pastier, ktorý prišiel, aby dal život za svoje ovce. Preto, aby nám, hriešnikom, zaslúžil odpustenie, potrestal samého seba a obetoval sa na kríži, aby svojím utrpením zadosťučinil trestu, ktorým sme mali byť potrestaní my. A z toho istého súcitu s nami aj dnes hovorí: „Nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil“ (Ez 33, 11).

Úbohí ľudia, moje úbohé deti – hovorí –, prečo chcete zahynúť a utekáte predo mnou? Nevidíte azda, že keď ma opúšťate, ženiete sa do večnej záhuby? Ja nechcem vašu večnú smrť. Dôverujte mi. A keď sa ku mne budete chcieť vrátiť, pokojne príďte a tak si zachránite život.

A znova ten istý súcit mu dovolí prirovnať sa k milujúcemu otcovi, ktorý márnotratnému synovi nevie vyčítať jeho zlyhania, ale pri návrate ho vyobjíma a zabudne na všetky urážky, ktorých sa mu od neho dostalo: „Na hriechy, ktoré popáchal, si nespomeniem“ (Ez 18, 22).

Ľudia, tí veru nie: tí, aj keď odpúšťajú, stále majú na pamäti obdržané krivdy a sú pokúšaní pomstiť sa. A aj keby sa zo strachu pred Bohom nepomstili, predsa pociťujú aspoň silnú nechuť zhovárať sa alebo zdržiavať sa v prítomnosti tých, ktorí ich urazili.

Pane Ježišu, ty odpúšťaš kajúcim hriešnikom a dovoľuješ im, aby sa tebou sýtili už tu na zemi vo svätom prijímaní a vo večnosti úplne skrze tvoju slávu. V nebi im ani najmenej nedáš pocítiť nejaké odmietanie. Práve naopak, dušu, ktorá ťa urážala, si po celú večnosť budeš túliť k sebe. Ktoré srdce je milšie a súcitnejšie ako tvoje Srdce, môj milovaný Spasiteľ?

Vzbudenie citov a modlitby

Ó, súcitné Ježišovo Srdce, zmiluj sa nado mnou. Toto ti vravím teraz, ale daj mi milosť opakovať ti to stále: Sladký Ježišu, zmiluj sa nado mnou. Prv, ako som ťa urážal, môj Vykupiteľ, obdaroval si ma mnohými milosťami, ktoré som si vôbec nezaslúžil: stvoril si ma, viedol si ma svojím svetlom. A po mojom hriechu nielenže som si ďalšie milosti nezaslúžil, ale bol som hoden tvojho zavrhnutia a odsúdenia do pekla. Avšak tvoje veľké milosrdenstvo ti dovolilo čakať ma môj návrat a udržiavať môj život aj vtedy, keď som bol ďaleko od teba. Tvoje veľké zľutovanie mi vnuklo svetlo a priviedlo ma k ľútosti: začal som oplakávať svoj hriech, začal som túžiť po tvojej láske. A teraz pre toto tvoje zľutovanie tiež mám nádej, že tvoja milosť je opäť so mnou.

Neprestaň ma, Pane, zahŕňať týmto svojím milosrdenstvom. Žiadam si od teba len jedno – aby si mi dal svetlo a silu byť ti odteraz verný. Nie, láskavý Ježišu, nenárokujem si tvoje odpustenie, ak by som sa k tebe zas chcel obrátiť chrbtom: to by bolo opovážlivé a bránilo by tvojej milosti, aby sa ma dotkla. Veď akože by som mohol od teba očakávať odpustenie, ak by som opäť nevďačne pohrdol tvojím priateľstvom a odlúčil sa od teba!? Nie, môj Ježišu, ja ťa milujem a už ťa chcem stále iba milovať. Jediná vec, ktorú si od teba vyprosujem, je: nedovoľ, aby som sa od teba odlúčil.

O toto prosím aj teba, Matka moja Mária: nedopusť, aby som sa ešte niekedy odlúčil od svojho Boha.