„Toto je moje telo“ (Mk 14, 22)

Niekedy ľudia hovoria: „Sme, čo jeme.“ No čo keby sme tieto slová aplikovali nie na telesný, ale duchovný život? Potom by sme dostali niečo úžasné: keď jeme Kristovo telo, stávame sa Kristovým telom. Spájame sa s ním i medzi sebou navzájom. Táto úžasná skutočnosť spôsobuje viacero vecí:

Kristovo telo nám dáva pokoj. Pri Poslednej večeri Ježiš povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ a tiež: „Nech sa vám srdce nevzrušuje“ (Jn 14, 27). Krátko potom Ježiš ukázal, aký veľký je jeho pokoj – pri zatýkaní, vypočúvaní, mučení a ukrižovaní. A jeho telo a krv nás môžu týmto pokojom naplniť – bez ohľadu na to, pred čím stojíme.

Eucharistia tiež prehlbuje náš vzťah s Ježišom. On pri Poslednej večeri povedal: „Nazval som vás priateľmi“ a: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13. 15). Pri každom prijímaní Eucharistie nám Ježiš pripomína, že za nás položil svoj život, pretože nás miluje.

Eucharistia nám pomáha aj jasnejšie vidieť. Nestalo sa práve toto dvom učeníkom idúcim do Emáuz, keď pred ich očami Ježiš lámal chlieb (porov. Lk 24, 30)? Neudialo sa to aj vtedy, keď rozmnožil pár kúskov chleba veľkému zástupu (porov. Jn 6, 14)? Pri každom prijímaní Eucharistie sa takto o čosi viac približujeme k Pánovi.

Eucharistia nám otvára oči nielen na to, aby sme videli Ježiša, ale aj na to, aby sme videli jeden druhého. Ježiš nám povedal, že keď niečo dávame hladnému, smädnému, núdznemu či človekovi bez domova, tak to dávame jemu samému (porov. Mt 25, 35 – 40). V chudobnom ho teda stretáme tak, ako ho stretáme v Eucharistii.

Pri dnešnej oslave sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi sa na chvíľu zamysli nad všetkými milosťami, ktoré ti Ježiš dáva zakaždým, keď ho prijímaš v Eucharistii.

„Pane Ježišu, jediné, čo ti dokážem povedať, je: ,Ďakujem!‘“

Slovo medzi nami, máj 2018