„Urobte ju známou svetu.“ S týmto povzbudením pápež Pius IX. zveril pátrovi Nicholasovi Mauronovi, vtedajšiemu generálnemu predstavenému Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa (1888 – 1893), zázračnú ikonu Matky ustavičnej pomoci a obnovil zároveň jej verejné uctievanie. Stalo sa to 11. decembra 1865 v Kostola svätého Alfonza, ktorý sa nachádza v Ríme na ulici Via Merulana.

O 150 rokov neskôr, 27. júna 2015, pri príležitosti liturgického sviatku Matky ustavičnej pomoci, súčasný generálny predstavený redemptoristov páter Michael Brehl oficiálne otvoril jubilejný rok zasvätený tejto posvätnej ikone, ktorý sa skončil 27. júna 2016. V liste oznamujúcom toto jubileum páter Brehl zdôraznil, že poverenie urobiť známou túto ikonu Panny Márie sprevádzalo a sprevádza misijné povolanie redemptoristov, upriamené najmä na chudobných a najopustenejších ľudí. Poznamenal, že niekedy dokonca išla sama Mária pred nami so svojou milosťou a nehou: „Viac než sme my túto ikonu niesli svetu, Mária niesla vo svojom nežnom náručí plnom ustavičnej pomoci nás.“

Dejiny 

1. Problematický pôvod

Pre spiritualitu zasvätenej osoby nie sú posvätné obrazy krásne len vďaka svojej umeleckej hodnote, ale aj vďaka transcendentnej skutočnosti, na ktorú poukazujú. A tak v obrazoch Márie nachádzame učeníčku, naše útočisko, našu Matku, priateľku a spolupútničku. V pútavej a komplikovanej „histórii“ tejto ikony, ako ju vyrozprával páter Ernesto Bresciani (1838 – 1919) – jeho rozprávanie je niečo medzi históriou a legendou, apológiou a ústnou tradíciou –, sa môžeme sami presvedčiť, ako sa Božia vôľa neoddeliteľne pretína so spletitými ľudskými udalosťami ich protagonistov a vytvára z nich dejiny spásy. História tejto ikony bola predmetom rôznych štúdií. Tu sledujeme príbeh ikony tak, ako ho za posledných 150 rokov opísali viacerí autori.

Nachádzame sa pred ikonou typu Hodegetria čiže pred ikonou „Tej, ktorá ukazuje cestu“. Podľa toho, čo píše Bresciani, vznik tejto ikony spadá do 13. až 14. storočia. Ferrero ju však datuje do neskoršieho obdobia, konkrétne do 15. alebo 16. storočia. Už táto nezhoda v datovaní odborníkov privádza do rozpakov, aký obraz to vlastne majú pred sebou. Túto nezrovnalosť ešte posilňujú výsledky vedeckých testov, ktoré sa na ikone vykonávali počas jej reštaurovania pod vedením Marrazza začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia. Tieto testy dokázali, že drevo pochádza zo 14. alebo 15. storočia, kým namaľovaný panel zo storočia 18. alebo 19. V tomto texte sa zameriame len na rekapituláciu dejín do roku 1866 a potom sa pristavíme pri posolstve tejto ikony. Na tomto putovaní si za svojho kormidelníka vezmeme spomínaného pátra Brescianiho.

2. Vinný kupec a nevinné dievča

Bresciani, prvý redemptorista, ktorý písal o Matke ustavičnej pomoci, naznačuje, že prvé informácie vzťahujúce sa k tejto ikone, siahajú na koniec 14. storočia. Podľa tradície vtedy jeden kupec ukradol z istého pútnického miesta na Kréte obraz, ktorý si ľudia veľmi cenili pre množstvo zázrakov, ktoré sa mu pripisovalo. Táto informácia, ktorú nám podáva Bresciani, sa našla vedľa ikony, napísaná na dvoch zvitkoch  datovaných asi do roku 1600 – na jednom bola táto informácia zapísaná v latinčine, na druhom v starej (či ľudovej) taliančine.  „Pre našu ikonu je veľmi dôležitý text na zvitku z Kostola svätého Matúša, ktorý celý prepísal Torrigio v roku 1642 a dvakrát Bruzio v roku 1661… najstarší a najpresvedčivejší prepis pochádza od brata Mariana z Florencie (1518).“

Hoci nechceme vstupovať do polemiky týkajúcej sa týchto zvitkov a datovania ikony a ak aj prijmeme rozprávanie o tom, ako ikona prišla do Ríma, za vierohodné, predsa zostáva nejasný motív krádeže spomínaného kupca. Samotný príbeh prináša mnoho otázok. Prečo vzal kupec tento posvätný obraz? Aby si len a len pre seba zabezpečil jeho mocnú ochranu? Aby predajom tejto vzácnej relikvie na Západe získal veľa peňazí? Aby ho ochránil pred znesvätením?  Príbehu, o ktorom píše Bresciani, treba priznať istú vierohodnosť, no predovšetkým ho treba čítať optikou Božej prozreteľnosti, ktorá zrejme úmyselne priviedla ikonu na toto miesto: do Ríma, večného mesta. Spomínaný kupec prišiel do Ríma asi po roku – plavba bola nesmierne náročná a sám trpel nejakou vážnou chorobou. Počas svojich posledných dní našiel útočisko v dome priateľa, ktorý ho prijal k sebe. Kupec, možno i ľutujúc svoju krádež ikony, ju podaroval tomuto priateľovi, zveril mu svoje tajomstvo a poprosil ho, aby mu sľúbil, že čo najskôr ako to bude možné, sa postará o to, aby sa táto ikona opäť verejne uctievala a tak sa jej dostalo náležitej úcty.

Bresciani potom v rozprávaní svojho príbehu pokračuje. Hovorí, že žena tohto kupcovho priateľa sa do ikony okamžite zamilovala a chcela si ju nechať len pre seba. Nútila preto svojho muža, aby porušil sľub svojmu umierajúcemu priateľovi. Svätá Panna, prostredníctvom mnohých zjavení, ktorých sa dostalo všetkým členom tejto rodiny, oznámila, že si praje, aby bol jej obraz vystavený v kostole. Oni však tieto zjavenia Panny Márie ignorovali; až dovtedy, kým sa opäť nezjavila, tentokrát malému dievčatku z rodiny, a odhalila jej meno, pod akým chcela byť známa: „Matka ustavičnej pomoci“. Označila tiež presné miesto, na ktorom si priala mať túto ikonu: „V Kostole svätého Matúša na Via Merulana medzi Bazilikami Panny Márie Väčšej a Lateránskou bazilikou svätého Jána.“ Keď sa tohto dievčatka príbuzní pýtali, čo za krásna žena sa jej to zjavuje v snoch, bez váhania odpovedala, že je to Matka ustavičnej pomoci, ktorá je vyobrazená na ikone. To jej mamu – ktorá predtým sama dostala v snoch niekoľko varovaní – definitívne presvedčilo. Poslúchla, išla za pátrami augustiniánmi, ktorí mali v tom čase na starosti správu tohto kostola, a vyrozprávala im nezvyčajný príbeh tejto ikony. A povedala im aj o želaní Panny Márie. Správa o tom sa rýchlo rozšírila po celom meste a ikonu 27. marca 1499 v slávnostnej procesii preniesli do Kostola svätého Matúša. Nielen toto rozprávanie, ale aj mnohé iné potvrdzujú, že obraz bol prenesený do Kostola svätého Matúša 27. marca 1499.

3. Zbožný brat a usilovný mladík

Podľa Brescianiho sa potom táto ikona tešila tri storočia trvajúcej nepretržitej úcte. V tomto období, konkrétne v roku 1708, jej kardinál Francesco Nerli (1636 – 1708) pre nespočetné zázraky a milosti, ktoré cez ňu na príhovor Panny Márie ľudia dostali, dal titul „Miraculorum gloria insignis“.

V roku 1798 vpadli do Ríma Napoleonove vojská, ktoré zajali a odviedli do vyhnanstva pápeža Pia VI. V dôsledku idey „upratania“ územného plánu mesta bolo zničených mnoho kostolov, fár a kláštorov. Výnimkou nebol ani maličký Kostol svätého Matúša, ktorý bol doslova zrovnaný so zemou. Posvätná ikona však bola opäť zázračne zachránená, tentoraz vďaka mimoriadnemu zásahu jedného z bratov. Augustiniáni utiekli do Kostola svätého Euzébia a neskôr našli domov na fare pri Kostole „Santa Maria in Posterula“, kam so sebou priniesli aj ikonu.

No keďže sa v tomto kostole uctievala Panna Mária Milostivá (tal. Madonna delle Grazie), novú ikonu umiestnili do súkromnej kaplnky vo farskej budove. Tu nebola táto ikona nijako zvlášť vyzdobená a nekonávali sa pri nej ani žiadne zvláštne pobožnosti. Postupne na ňu ctitelia zabudli a pre všetkých sa stala celkom neznámou. No asi by bolo lepšie povedať takmer pre všetkých. Jeden človek totiž nezabudol na úžasnú moc tejto posvätnej ikony. Brat Agostino Orsetti sa ešte ako mladý rehoľník formoval v komunite pri Kostole svätého Matúša. On sa nikdy neprestal horlivo modliť k Matke ustavičnej pomoci a ani z jeho srdca nikdy nevymizla spomienka na nepočetné zázraky na jej príhovor. Často sa zostával modliť v kaplnke, v ktorej sa uchovávala táto ikona. Mladý Michael Marchi (1829 – 1886), budúci redemptorista a misionár, bol priateľom brata Agostina. Agostino mu často s nadšením rozprával o tejto ikone, no občas i so smútkom pre stav, v akom sa momentálne nachádzala. Prial si, aby sa ikone vrátila jej niekdajšia sláva.

4. Archivár a bývalý miništrant s dobrou pamäťou

Keď sa už zdalo, že všetky spomienky na túto posvätnú ikonu sa nenávratne stratili vo víre dejín, vstúpili do jej príbehu nové postavy a začali sa diať udalosti, ktoré pomohli opätovne naplniť prianie Panny Márie, ako aj túžbu brata Agostina a kupca z Kréty.

Rehoľa redemptoristov sa medzičasom veľmi rozrástla: redemptoristi boli prítomní na väčšine územia Európy a čoraz väčšmi aj v Severnej Amerike. Potrebovali však v Ríme zriadiť generálny dom. V januári 1855 získali na Via Merulana dom zvaný Villa Caserta. V záhrade tohto domu sa nachádzalo miesto, na ktorom stál do konca predchádzajúceho storočia Kostol svätého Matúša, ktorý bol potom zbúraný. V tomto kostole ikona Panny Márie prebývala celé tri storočia. Predtým, než tento pozemok a dom kúpili redemptoristi, bol v súkromných rukách. Redemptoristi potom na tomto mieste postavili kostol, ktorý zasvätili svojmu zakladateľovi svätému Alfonzovi Mária de Liguorimu (1696 – 1787) a neskôr v ňom vystavili túto ikonu.

V roku 1855 redemptoristi prijali do rehole Michaela Marchiho. Rehoľné sľuby zložil 25. marca 1857. O pár rokov neskôr archivár a kronikár tejto komunity robil raz v archíve výskum týkajúci sa domu. Keď prechádzal spisy autorov píšucich o starých rímskych zvykoch, zistil, že priamo na mieste domu Villa Caserta, pravdepodobne v jeho záhrade, bol v správe írskych augustiniánov kostolík zasvätený svätému Matúšovi, v ktorom sa uctievala ikona Panny Márie, Matky ustavičnej pomoci. Kronikára tento objav nadchol a podelil sa s ním s celou komunitou. Bol však sklamaný, pretože všetky stopy viedli k tomu, že tento príbeh skončil Napoleonovou inváziou a následným zbúraním kostola. V tejto komunite však bol aj páter Michael Merchi, ktorý keď počul tento príbeh o Matke ustavičnej pomoci a Kostole svätého Matúša, okamžite vyhlásil, že on presne vie, kde túto ikonu možno nájsť. Veľmi podrobne mu vyrozprával príbehy, ktoré mu brat Agostino horlivo rozprával o tejto ikone, pričom poznamenal, že momentálne je ikona celkom „opustená, bez jedinej ozdoby, bez úcty, bez čo i len malej lampy, celkom pokrytá prachom.“

V tom istom čase, konkrétne počas roku 1863, jezuitský kazateľ Francesco Blosi v rámci mariánskych sobôt chválil divy, ktoré sa diali pri obraze, ktorý sa kedysi nachádzal medzi dvomi pápežskými bazilikami. O dva roky neskôr generálny predstavený jezuitov Nicholas Mauron napísal pápežovi žiadosť a v nej prosil o to, aby sa táto ikona vrátila na miesto, na ktorom ho chcela mať sama Panna Mária. K žiadosti priložil aj oficiálne svedectvo pátra Michaela Marchiho. Pápež Pius IX. vlastnoručne obratom odpísal na ten istý papier, na ktorom bolo napísaná žiadosť, že jej vyhovuje.

11. decembra 1865.

Kardinál a prefekt Kongregácie pre šírenie viery si predvolá predstaveného malej komunity v Santa Maria in Posterula a povie mu, že je „Našou túžbou, aby sa obraz Preblahoslavenej Panny Márie, na ktorý sa vzťahuje táto prosba, vrátil na jeho miesto medzi Bazilikou Panny Márie Väčšej a Bazilikou svätého Jána v Lateráne“; predstavený „Liguoricov“ je však povinný poskytnúť ako náhradu inú slušnú maľbu. PP. Pius IX.

9. januára 1866.

Pátri Marchi a Bresciani odovzdali pátrovi Jeremiasovi O’Brienovi, predstavenému komunity Santa Maria in Posterula, v mene predstaveného redemptoristov tento list:

„Najdôstojnejší otec predstavený,

včera sme sa rozprávali o obraze Panny Márie zo starého Kostola svätého Matúša, ktorý podľa rozhodnutia vydaného Svätým Otcom, a odovzdaného vám Jeho Excelenciou kardinálom Barnabòm, prefektom posvätnej Kongregácie pre šírenie viery, má byť vrátený na verejné uctievanie k nám na Eskvilín (jeden zo siedmich pahorkov, na ktorých stojí Rím, pozn. prekl.). Sľubujem vám, že v súlade s príkazom Jeho Svätosti, poskytnem ako náhradu slušnú maľbu obrazu Panny Márie, ktorú nám odovzdávate. Taktiež pridávam navyše dar pre vašu komunitu v Santa Maria in Posterula.

Prichádzam k vám teda prostredníctvom posla a odovzdávam vám dar päťdesiat scudi na počesť Preblahoslavenej Panny a svätého Augustína. Najdôstojnejší páter, dajte mi, prosím, vedieť, či by ste chceli kópiu tejto Panny Márie alebo inú maľbu na inú tému, ktorú vám zaobstarám ako zadosťučinenie.

Pátri Bresciani a Merchani odovzdali tento dar predstavenému tejto komunity, potom si vzali ikonu a priniesli do komunity redemptoristov na ulici Via Merulana.

Okrem spomínaného peňažného daru páter O’Brien, predstavený komunity v Posterule, 20. júna 1866 dostal autentickú kópiu tejto ikony, presne podľa nariadenia pápežského reskriptu. Táto transakcia je zaznamenaná na potvrdenke datovanej 20. júna 1866, ktorá je podpísaná pátrom Marchim aj pátrom O’Brienom.

Ja, dolupodpísaný páter Marchi, som v mene veľadôstojného pátra Nicholasa Maurona, generálneho predstaveného Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa, dňa 19. januára tohto roku, čiže roku 1866, v dome ctihodných pátrov augustiniánov v Posterule dostal od najdôstojnejšieho pátra predstaveného zázračný obraz Panny Márie, uctievanej pod titulom „Ustavičná pomoc“.

A, podľa pápežského reskriptu z dňa 11. decembra 1865, spomínaný veľadôstojný páter Mauron musí ako náhradu zabezpečiť vhodnú maľbu. Vážený prior augustiniánov požiadal o kópiu tohto ctihodného obrazu: rovnaký páter Marchi, ako už bol spomínaný vyššie, doniesol a odovzdal v dnešný deň autentickú kópiu, ktorú požadoval vážený páter prior. Toto obaja dosvedčujú a vlastnoručne ako dôkaz podpisujú.

Páter Jeremias O’Brien

Michele Merchi z Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa.

V Ríme, 20. júna 1866″

V januári 1866 po prinesení ikony Matky ustavičnej pomoci do komunity redemptoristov si pátri všimli, že je potrebné ju zreštaurovať. Reštaurovanie ikony dali na starosť poľskému maliarovi Leopoldovi Novotnemu (1822 – 1870).

Po dokončení reštaurácie bola ikona 26. apríla 1866 vystavená na verejné uctievanie. Tak sa začalo nové obdobie života pre šírenie tejto úcty vďaka misijnému charakteru služby redemptoristov, pri ktorej ich bola Mária spoločníčkou a spolupútničkou. Ďalšie reštaurovanie v roku 1994 poskytlo príležitosť na hĺbkový vedecký výskum tejto ikony. Rádiokarbónová analýza (14C) datovala drevo tejto ikony do obdobia medzi rokmi 1300 a 1450. Diagnostický výskum dospel k záveru, že ikona namaľovaná na dreve bola napísaná na konci 18. storočia. Nejaký umelec z tohto obdobia pravdepodobne kopíroval originál, ktorý bol v tom času už takmer celkom zničený, pričom niektoré prvky starovekej orientálnej ikonografie prispôsobil západnej kultúre. S použitím svojich umeleckých schopností daný umelec tento obraz upravil tak, aby bol pochopiteľnejší pre naše estetické a umelecké vnímanie.

Už zakrátko sa vďaka úsiliu redemptoristov začala úcta k ikone Matky ustavičnej pomoci udomácňovať a rozširovať medzi ľuďmi. Pre náhly nárast úcty k tejto ikone sa po Ríme začali šíriť klebety, že redemptoristi „túto maľbu Panny Márie, Matky ustavičnej pomoci, v podstate ukradli pátrom augustiniánom“. Keď Bresciani v roku 1889 odpovedá pátrovi Edwardovi Douglasovi (1819 – 1898) na tieto klebety, prekladá mu všetky fakty o tom, ako redemptoristi získali túto maľbu Panny Márie:

„S nevôľou som 20. tohto mesiaca od vašej dôstojnosti počul, že niektorí hovoria, že sme tento obraz Matky ustavičnej pomoci od ctihodných pátrov augustiniánov v podstate ukradli: nech to už hovorí ktokoľvek, tak buď ignoruje fakty alebo je jednoducho zlomyseľný. Potešuje ma však to, čo ste vy, vaša dôstojnosť, povedali, totiž, že pokiaľ viete, nič také nikdy nepovedal žiadny z pátrov augustiniánov…

Jeho Svätosť, pápež Pius IX., nariadil, aby náš dôstojný otec generál dal najdôstojnejšiemu priorovi kláštora v Posterule rovnocennú maľbu ako kompenzáciu za túto Matku ustavičnej pomoci, no páter prior dal vedieť, že vzhľadom na biedny stav ich domu by uprednostnil radšej peňažný dar. Preto mu náš najdôstojnejší otec generál poslal po pátrovi Marchim sumu 250 lír. Túto sumu, ktorá dosť prevyšovala hodnotu samotnej maľby, dal páter Marchi v mojej prítomnosti ctihodnému pátrovi priorovi, ktorý ju prijal a dal nám potvrdenie o prevzatí, ako aj túto maľbu. To sa stalo presne 19. januára 1866 v poobedňajších hodinách.

Okrem vyššie spomínanej sumy, náš najdôstojnejší otec generál, z nesmiernej štedrosti s potešením poslal tomuto pátrovi priorovi autentickú kópiu Matky ustavičnej pomoci, aby tam v tomto dome pri Kostole Santa Maria in Posterula zostala večná pamiatka na túto ikonu.“

Z tohto listu možno nepriamo vyvodiť, ako úspešne sa šírila úcta k Matke ustavičnej pomoci po takej dlhej odmlke. A počas ostatných 150 rokov sa vďaka evanjelizačnej práci redemptoristov táto úcta veľmi zakorenila a posilnila na celom svete. Dnes naša ikona reprezentuje jednu z najznámejších a najvzývanejších tvárí Márie na celom svete.

Alfonso Amarante CSsR, Neapolská provincia

(preklad do angličtiny: br. Jeffrey Rolle CSsR, preklad do slovenčiny: Lukáš Vaník)