Ježišovým učeníkom trvalo dlhý čas, kým sa im podarilo preniknúť do „srdcovej komory“ jeho milosrdenstva. Kým ho pochopili a prijali ho za svoje, Ježiš musel s učeníkmi prejsť dlhú a namáhavú cestu. Ukazujú nám to dva príklady. Marek píše, že ich Ježiš dlho učil. „Keď už čas značne pokročil, pristúpili k nemu jeho učeníci a povedali: ‚Toto je pusté miesto a je už veľa hodín. Rozpusť ľudí, aby sa rozišli po okolitých osadách a dedinách a nakúpili si nejaké jedlo.‘“ – Akí sú apoštoli milosrdní! Mám veľké podozrenie, že na konci toho dlhého dňa boli oni tí prví, ktorí toho už od svojho Majstra počuli dosť a pocítili hlad. Z tohto pocitu vzniklo prianie, že je už na čase, aby sme sa mohli najesť. Ale na tomto mieste vyrušuje zástup ľudí, preto by bolo praktické, keby bol Ježiš k týmto ľuďom „milosrdný“ a prepustil ich, aby si v okolitých dedinách kúpili niečo na jedenie.

Tento spôsob milosrdenstva je pochopiteľný. Ježiš to však videl inak. Apoštoli sa tvárili zarazene alebo dokonca zdesene, keď im povedal: „Vy im dajte jesť!“ Povedali mu: „Máme ísť nakúpiť chlieb za dvesto denárov a dať ľuďom jesť?“

Už tu prvýkrát vidíme to, čo bude v nasledujúcej scéne ešte jasnejšie: Ježišovo milosrdenstvo je z ľudského hľadiska prehnaná požiadavka. To, čo Ježiš od svojich učeníkov očakáva, je vlastne nemožné. Je čas ísť na večeru, je čas, aby tí ľudia odišli. My sme sem predsa prišli, aby sme mali pokoj, to bol pôvodný zámer. Ježiš povedal: „Poďte vy sami do ústrania na osamelé miesto a trochu si odpočiňte.“ Namiesto toho to bol zasa deň so zástupmi ľudí (porov. Mk 6,35-44). Ježišovo milosrdenstvo je náročné a obtiažne.

Inokedy bol kontrast medzi milosrdenstvom Ježišovým a milosrdenstvom učeníkov ešte zreteľnejší. Nasledujúca scéna sa odohráva mimo Galiley, v pobrežnej krajine medzi Týrom a Sidonom na pohanskom území. Ježiš sa tam uchýlil na niekoľko dní a nemalo byť známe, že sa tam nachádza. Ale neutajilo sa to, a tak k nemu prišla jedna kanaánska žena a volala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne posadnutá démonom!“ Teraz tu máme situáciu, keď úbohé ľudské dieťa prichádza k Ježišovi a prosí o zľutovanie. „On jej však neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci prišli a prosili ho: ‚Zbav sa jej, lebo kričí za nami.‘“ Učeníci sa zdajú byť milosrdní, Ježiš naopak nemilosrdný. Apoštoli poctivo uviedli dôvod svojho milosrdenstva: prosia Ježiša, lebo „ona kričala“. Daj jej, o čo prosí, lebo nás už veľmi obťažuje – to je milosrdenstvo apoštolov. Ako často je naše milosrdenstvo také, že sa chceme niekoho zbaviť!

Ježišovo správanie je šokujúce a nemilosrdné. Odpovedá: „Som poslaný iba k ovciam, ktoré sa stratili z domu Izraela.“ Mne nejde o pohanov, prišiel som kvôli židom. To nie je môj problém, aj keď prosí o zmilovanie – tu Ježiš neuvažuje príliš priateľsky ani milosrdne.

Žena medzitým „prišla, klaňala sa mu a hovorila: ‚Pane, pomôž mi!‘“ Ježiš jej na to dal odpoveď, ktorá je akákoľvek, len nie „politicky korektná“: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Židia niekedy hovorili: pohania sú psi. Kresťania potom v stredoveku označovali ako psov židov, čo je najhoršie a najpohrdlivejšie označenie, ktoré možno použiť. Ježiš hovorí: Deti sú židia, pohania, to sú psi. „Ona povedala: ‚Áno, Pane, veď aj šteňatá sa živia omrvinkami, ktoré padajú zo stola ich pánov.‘ Vtedy jej Ježiš povedal: ‚Žena, veľká je tvoja viera!‘“ (Mt 15,21-28).

Je potrebné sa zamyslieť nad tým, že Ježiš je vo svojom milosrdenstve náročný, že s touto ženou kráča po takej strmej ceste – toľko toho od nej vyžaduje, a nedá jej hneď to, čo chcela. Ježišovo milosrdenstvo má aj prísne rysy.

Ako máme rozlíšiť zdanlivé milosrdenstvo apoštolov, ktoré je skrytou formou sebectva, od zdanlivej tvrdosti Ježiša, ktorá je v skutočnosti cestou ozajstného božského milosrdenstva? Milosrdenstvo nie je nikdy „lacné“. Ježiš zaňho zaplatil vysokú cenu. Inak by taká hojná miera milosrdenstva, akú nám Boh dáva, nebola vôbec možná. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Z jeho plnosti sme my všetci prijali, a to milosť za milosťou.“ (Jn 1,16). Táto plnosť nie je len jeho božstvo, ale aj jeho ľudskosť; milosrdenstvo, ktoré bezmedzne rozdáva, pre nás „získal“, keď zaň musel zaplatiť.

(úryvok z knihy Našli sme milosrdenstvo kardinála Christopha Schönborna, arcibiskupa Viedne)