„Musím sa stať tým, čím je Mária.“ Touto stručnou vetou uvádza Gisbert Greshake jeden prvých duchovných záverov mariológie, ktorú rozvinul vo svojej monografii z roku 2014 s titulom Maria-Ecclesia. Takýto prístup vychádza z Druhého vatikánskeho koncilu, konkrétne z poslednej kapitoly dogmatickej konštitúcie o Cirkvi (Lumen Gentium), ktorá je venovaná Panne Márii. Koncil nazval Božiu Matkou „predobrazom a najosvedčenejším vzorom vo viere a v láske“ (porov. LG 53). Kým Mária už dokonalosť dosiahla (LG 65), veriaci v Krista, ktorí sa ešte stále nachádzajú v stave putovania, sa majú a musia usilovať napodobňovať tento vzor. Táto výzva stojí aj pred tými, ktorí si Máriu ctia pod titulom Matka ustavičnej pomoci. „Musím sa stať tým, čím je Mária.“ Čo to znamená v praxi tých ľudí, ktorí – v rámci redemptoristickej komunity i mimo nej – hľadia na túto milovanú ikonu?

2. Pomoc, ktorá oslobodzuje

V druhom rozprávaní Knihy Genezis chce Boh dať mužovi „pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2, 18) a muž nakoniec tohto pomocníka nachádza v „žene“. Nanešťastie, tento text sa často interpretuje tak, akoby žena mala byť mužovou slúžkou. Okrem toho, že osobne sa mi zdá, že tento text možno vykladať aj tak, že muž a žena si majú byť pomocníkmi navzájom, hlbší zmysel nachádzame skrytý za slovom „pomoc“ či „pomocník“ (v hebrejčine ezer). Pretože podľa celého Písma je to Boh, ktorý je [skutočným] pomocníkom všetkých:

• „Nesie nás Boh, naša spása“ (Ž 68, 20) alebo v inom preklade „Boh nesie naše bremená, Boh je naša pomoc.“
• Zdanlivá pomoc iných bohov a národov je márna a zbytočná (porov. Iz 30, 7).
• Príbeh stvorenia ukazuje, že je povolaním ľudstva – a teda povolaním každého z nás – odovzdať druhým pomoc, ktorú dostávame od Boha, aby tak aj oni mohli zakúsiť nápomocnú Božiu prítomnosť.

V tomto kontexte čítanie biblických textov jasne dokazuje, že Božia pomoc dáva človeku silu a odvahu postaviť sa na vlastné nohy, vydať sa na cestu a prevziať zodpovednosť za svoj život. Boh nie je „helikoptérový otec“ či „helikoptérová mama“, teda rodičia, ktorí na svoje deti neustále dohliadajú a pred všetkým a všetkými ich chránia. Takíto rodičia často svojim synom a dcéram bránia vyrásť a stať sa nezávislými. Božia pomoc je iného druhu: Boh je tu a dáva človeku silu ísť, no dovoľuje nám robiť aj obchádzky a chyby a rešpektuje ľudskú slobodu aj za cenu strašného poblúdenia na ceste. No Boh zakaždým podáva pomocnú ruku: „Hľa, Pánova ruka nie je prikrátka, žeby nezachránil, a jeho ucho nie je zaľahnuté, žeby nepočul!“ (Iz 59, 1). Ešte aj keď Boh zasahuje, dáva si „prilbu spásy“ (porov. Iz 59, 17) či „pomoci“ (v nemeckom preklade).

Ikona Matky ustavičnej pomoci tiež odhaľuje, že pomoc, o ktorej hovoríme, je pomocou, ktorá ponecháva jej prijímateľovi slobodu. Mária sa nepripútava k svoju ohrozenému dieťaťu, podáva mu však ruku. A dieťa sa Matkinej ruky chytá, nejde však o akési úzkostlivé zovretie alebo o „ochranu za každú cenu“. Mária nepomôže svojmu synovi v tom zmysle, že by ho uchránila od utrpenia a kríža, ktoré sú dôsledkom jeho posolstva a všetkého, čo koná. Jej pomoc je pomocou, ktorá mu necháva slobodu a dovoľuje mu odísť. Jej pomoc je láskyplná prítomnosť. Mária je tu; zostáva po boku svojho syna i po tvojom boku; ona trpí spolu s nami a drží nás. A presne takto opisuje Máriu aj Jánovo evanjelium: stojacu pod Ježišovým krížom, po boku milovaného učeníka (porov. Jn 19, 25 – 27).

Všetci, ktorí Máriu vnímajú ako (svoju) matku sú pozvaní pomáhať rovnako, ako pomáha ona. Teologička Herlinde Pissarek-Hudelistová to vyjadrila žensko-materským spôsobom, ktoré s uvážením príslušných rozdielov možno aplikovať aj na mužov a ženy bez detí:

„To, že je Mária matka, môže znamenať, že znáša napätie, ktoré čosi trhá, aby nechalo rásť nový život na úkor vlastnej sily; a potom to odovzdať, čiže zrodiť pre slobodu, teda vykonať vec bolestivú, no nevyhnutnú pre prežitie; zapojiť všetky svoje sily a obmedziť svoje možnosti, a tak pomôcť dieťaťu postaviť sa na nohy; a potom ho nechať ísť; riskovať pôrod dieťaťa, ktoré môže čoskoro umrieť alebo mať len krátky život. Ako matka sprevádza dieťa, ktoré je jej zverené, a živí ho, až kým nedorastie do chvíle, keď prevezme osobnú zodpovednosť.“

„Sprevádzať“, „nechať ísť“ a „dorásť do osobnej zodpovednosti“ sú dôležité kľúčové slová pre „pomoc“, ktorú nás Boh vyzýva navzájom si poskytovať. Táto ikona nám ukazuje, že Mária chápala toto povolanie a aj ho vo svojom živote prežívala.

Máme sa usilovať poskytovať takú pomoc, ktorá druhých oslobodzuje – a to nielen v našom rodinnom kruhu v rehoľnom živote (napríklad pri formácii) alebo pri pastoračnej práci. Toto sa od každého z nás očakáva aj vtedy, keď podnikáme nejaký projekt. Jedného dňa – ako členovia rehoľnej kongregácie – budeme musieť opäť daný projekt nechať tak – napríklad kvôli veku alebo preto, lebo nás predstavení preložia do inej komunity v rámci našej rehole. Je múdre pripraviť sa na to dostatočne včas a zariadiť, aby daný projekt nezávisel od nás. Princíp pomoci, ktorý druhých oslobodzuje, možno tiež aplikovať na situáciu, keď chcú ľudia pomáhať prostredníctvom medzinárodných organizácií. „Pomoc“ sa často chápe spôsobom, ktorý má paternalistické črty, a ktorá teda vôbec neprispieva k autonómii; skôr, či už úmyselne alebo neúmyselne, robí jednotlivcov a národy večne závislými – podobnými tým, ktorí sú závislí od podania vnútrožilovej infúzie so živinami. Tí, ktorí pomáhajú niekedy neúmyselne, niekedy zasa s vidinou vlastných výhod, vytvárajú systém závislosti, ktorý zvykne druhých skôr zotročovať než ich oslobodzovať. V takýchto prípadoch je potrebná ostražitosť a obrátenie – a to platí tak pre pastoračných a sociálnych pracovníkov či terapeutov, ako aj pre agentúry poskytujúce rôzne služby či rozvojové organizácie či ľudí pracujúcich v obchode a priemysle. Švédsky spisovateľ Henning Menkel v jednej zo svojich kníh opisuje prehnanú módu, ku ktorej dochádza, keď súkromný záujem určuje spôsob poskytnutej pomoci – bez ohľadu na to, ako krásne to môže vyzerať zvonka:

„Sture Olofsson mal len jednu ambíciu, a tá bola presne opačná ako to, čo mal spraviť: mal dodržať svoju zmluvu a čo možno najrýchlejšie zo seba urobiť neužitočného človeka, aby tak dal priestor pracovať domorodým Afričanom. No Sture Olofsson si už dávno uvedomil, že ak chcel stráviť svoj život ako gentleman so služobníctvom, bazénom a veľkým domom, tak by to malo byť práve v Afrike… Zaiste, bolo dobré hľadať vodu a bojovať proti chudobe – akurát, že to Sture Olofsson nechcel urobiť tak, aby už jedného dňa nebol potrebný.“

Ikona Matky ustavičnej pomoci tiež odráža tento druhý spôsob pomoci, ktorý je v súlade s Máriiným postojom pod krížom (Jn 19, 25 – 27): pomoc je často jednoduchá prítomnosť, byť tu pre druhých, hoci i bez toho, že by bol človek schopný urobiť niečo iné, okrem preukázania ohľaduplnej solidárnosti, istej ochrany alebo azda útechy a emocionálnej podpory. Dobrým príkladom je prítomnosť rehoľníkov a rehoľníc a ich účasť na každodennom živote ľudí na miestach, v ktorých zúri vojna. Istý muž pracujúci s Medzinárodným spoločenstvom zmierenia (angl. International Fellowship of Reconciliation) rozpráva o projekte v Palestíne, pri ktorom dobrovoľníci žijú tri mesiace s palestínskymi farmármi. Chodia s nimi v nepriestrelných vestách na polia a zostávajú po ich boku – aj navzdory hrozivým pohľadom Izraelčanov. Niekedy pomôžu zabrániť vyhroteniu provokácií. Toto je príklad prítomnosti, ktorá je zároveň účinnou pomocou; nedokáže zabrániť všetkému, no dodáva silu a nádej.

A napokon mnohí z nás poznajú ľudí, ktorí majú radi, keď ich iní prosíkajú: predtým, než podajú pomocnú ruku, treba sa im doprosovať (a to oni aj chcú). Ďalší sú takí zaneprázdnení sami sebou alebo majú také zatvrdnuté srdcia, že si už ani nevšímajú núdzu druhých. No vzájomná úcta, ku ktorej nás Boh pozýva a ktorej je Mária príkladom, je pomoc, ktorá nám otvára oči. Typickým príkladom takejto pomoci v Písme je spôsob, akým Panna Mária koná na svadbe v Káne (Jn 2, 1 – 12). Vidí, všíma si – a pomáha. Nečaká, že ju druhí poprosia o pomoc. Svätý Alfonz zdôrazňuje tento bod na rôznych miestach svojho diela Slávy Márie. Hovorí, že Mária si všíma naše potreby a prichádza nám na pomoc, skôr než na ňu začneme volať. Citujúc Epifána nazýva Alfonz Máriu „mnohooká“ – keď nám má prísť na pomoc, je „samé oko“. Táto ikona, neskôr zverená redemptoristom, to znázorňuje tým, že človek, ktorý hľadí na obraz, má pocit, že Máriine oči spočívajú na ňom bez ohľadu na to, kde stojí alebo v akom smere či uhle hľadí na ikonu. Máriin pohľad ich nasleduje. Mária okrem toho nie je „lakomá žgrloška“, ktorá by vo svojich rukách pevne držala jej zverené poklady milostí. Naopak, dáva nám ich veľkoryso k dispozícii. A aj my, ktorí sa modlíme pred ikonou Matky ustavičnej pomoci, sme pozvaní a povolaní kráčať svetom s otvorenými očami, všímať si ľudí v núdzi a deliť sa s nimi o svoje dary a prostriedky. V dnešnej dobe to znamená hľadieť za svoj malý svet, zaujímať sa o to, čo sa deje v „globálnej dedine“ a všímať si pritom aj rôzne neblahé prepojenia a súvislosti. Dobrým príkladom je encyklika pápeža Františka Laudato sì. Mohli by sme ju nazvať „mnohookou“ encyklikou, pretože prepája klimatické zmeny s uprednostnením chudobných a záujem o ochranu stvorenia s obhajobou a pomocou znevýhodneným ľuďom, ktorí žijú najmä na južnej pologuli. Táto encyklika nás pozýva postaviť sa tvárou v tvár realite vo všetkej jej komplexnosti; vyzýva nás neprižmurovať nad ňou oči, pozýva nás nerobiť sa slepými. Tu „pomoc“ naberá formu zmeny životného štýlu, ktorú pápež František nazýva „ekologickým obrátením“.

Tieto dve perspektívy – pomoc, ktorá oslobodzuje a ktorá má otvorené oči – sa spájajú v Márii vyobrazenej na ikone Matky ustavičnej pomoci. No mali by sa spájať aj v nás! Poskytovať štedrú pomoc neznamená zasahovať do života druhých a ovládať ich; preto si musíme pripomínať, že to, na čom záleží, je pomoc, ktorá rešpektuje autonómiu druhého, vedie k slobode a skutočne druhého oslobodzuje.

Autorka textu: sestra Anneliese Herzig MSsR (Misionárky Najsvätejšieho Vykupiteľa). Z nemčiny do angličtiny preložil David Louch CSsR (provincia Edmonton-Toronto), z angličtiny preložil Lukáš Vaník.