Dnes si pripomíname výročie svätorečenia svätého Kamila de Lellis (1550-1614), zakladateľa rehole kamiliánov. Prinášame vám úryvok z našej knihy Svätci v milosrdenstve (s. 32-34):

Aj my môžeme ukázať rovnakú tvár milosrdenstva ako Kristus, ktorý stelesnil pohľad, akým sa na každého človeka pozerá Otec. To však závisí od toho, či predtým budeme alebo nebudeme kontemplovať Ježiša. Táto kontemplácia nás potom bude pohýnať k tomu, aby sme sa s ním stotožnili. Presne takto konal svätý Kamil de Lellis. Nielenže chcel to najlepšie pre svojich pacientov – a to až tak, že sa chcel o všetko v nemocnici postarať sám –, ale predovšetkým od seba i od svojich spolupracovníkov vyžadoval „nehu“.

Keď pacienti prešli dverami nemocnice, Kamil ich osobne uvítal a prijal: umyl a pobozkal im nohy, vyzliekol im ich staré handry, obliekol ich do čistých šiat a položil ich do práve pripravenej postele. Chcel, aby mu ľudia pomáhali „nie kvôli odmene, ale dobrovoľne; aby slúžili chorým z lásky k Bohu s takou istou nehou, s akou sa matka stará o svoje choré deti“.

Jeho pomocníci sa od neho mnohé učili: „Keď vo svojom náručí držal chorých, kým im vymenili plachty, robil to s takou láskou a starostlivosťou, že sa zdalo, že zaobchádza so samým Ježišom Kristom!“ Z času na čas svojich pomocníkov nabádal: „Viac srdca! Chcem vidieť viac materinskej lásky!“ Alebo: „Používajte svoje ruky viac s dušou!“ Kamil sa nebál vlastnými rukami umývať tváre chorých znetvorené tumormi, ktoré potom pobozkal. Všetkým, ktorí tam boli, vysvetľoval, že „chudobní chorí ľudia sú srdcom a zreničkou Boha, a tak to, čo robíme pre chudobných, robíme pre Boha samého“.

Preňho boli pacienti predĺžením utrpenia Kristovho človečenstva. To dával najavo pri mnohých príležitostiach aj bez toho, aby si to uvedomoval. Jeden jeho životopisec napísal:

“Jednej noci ho videli kľačať pred chorým človekom, ktorý mal v ústach taký odporný a páchnuci tumor, že zápach, ktorý sa z neho šíril, bol priam neznesiteľný. No napriek tomu sa s ním Kamil rozprával v tesnej vzdialenosti, takmer „z úst do úst“. Šepkal mu pritom veľmi láskavé slová. Vyzeral ako zbláznený od lásky, pričom ho oslovoval nezvyčajnými výrazmi ako: „Môj Pane, duša moja, čo môžem pre teba vykonať, aby som ti poslúžil?“ Akoby si myslel, že tento muž je jeho milovaným Pánom Ježišom Kristom.”

Iný svedok dokonca povedal: „Viackrát som ho videl, že silno plače a je dojatý pri myšlienke, že v nejakom úbohom človekovi je Kristus. Z tohto dôvodu miloval chorých ako samého Pána.“

Jeho vyjadrenia sa nám môžu zdať trochu prehnané. No, tí čo Kamila poznali, určite nepreháňali. Preňho totiž nebolo žiadneho rozdielu medzi činným milosrdenstvom preukázaným blížnemu v núdzi a nehou voči osobe samého Krista. V skutočnosti boli preňho také prepojené, že raz s plačom vyrozprával hriechy svojho minulého života jednému chudobnému človekovi s presvedčením, že hovorí s Ježišom. V jeho očiach a v jeho srdci nebol Ježiš nikdy nejakým ideálom, nejakou hodnotou, príčinou alebo vzorom konania. Preňho bol a vždy zostal milovanou a uctievanou Prítomnosťou.

Foto: wikipedia.org

Príbuzné články:

Sv. Terézia z Lisieux: Vďačnosť za „spravodlivého a milosrdného“ Boha

Svätý Leopold Mandić, služobník milosrdenstva

Sv. Ján Mária Vianney

Radosť zo zvestovania milosrdenstva: svätá Faustína Kowalská