4. apríla si pripomíname výročie smrti sv. Ambróza, biskupa, ktorý patril spolu s Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým medzi západných veľkých učiteľov Cirkvi.

Ponúkame vám úryvok z knižky Žiť tajomstvá, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovo medzi nami o tomto horlivom duchovnom pastierovi a plodnom spisovateľovi.

Veľkí odborníci a svätci považujú svätého Ambróza (340 – 397) za jedného z najlepších kazateľov o mystagógii v celých dejinách Cirkvi. Jeho učenie je ešte pozoruhodnejšie, keď berieme do úvahy veľmi nezvyčajné podmienky Ambrózovej kresťanskej iniciácie.

Narodil sa v patricijskej rímskej rodine, ktorá sa už dávno obrátila na kresťanstvo. Ambrózov otec bol prefektom jedného z najväčších a najdôležitejších teritórií v ríši, ktoré siahalo od Británie cez Francúzsko a Španielsko až do Afriky.

Ambróz vyštudoval právo a čoskoro šiel v kariére po stopách svojho vynikajúceho otca. Keď bol Ambróz ešte mladým mužom, cisár ho vymenoval za miestodržiteľa so sídlom v talianskom Miláne, ktoré bolo vtedy najdôležitejším mestom na západe.

Hoci Ambróz pochádzal zo zbožnej rodiny, jeho rodičia – podobne ako mnohí iní v tej dobe – odkladali jeho krst. Až ako miestodržiteľ v Miláne začal vážne študovať vieru a chcel sa dať pokrstiť.

Jedno je isté: nemohol študovať v pokoji. Cirkev v Miláne – a aj všetci obyvatelia Milána – bola rozdelená vo vieroučných otázkach. Jedného biskupa poslal do vyhnanstva v reťaziach. Jeho nástupca, ariánsky heretik, prišiel z východu a neovládal miestny jazyk. Tento votrelec nemilosrdne prenasledoval Milánčanov, ktorí vyznávali vieru v Kristovu božskú prirodzenosť. Keď tento muž zomrel, katolíci sa radovali, ale obávali sa, kto ho nahradí. Ariáni v Miláne boli odhodlaní posadiť na biskupský stolec ďalšieho zo svojich ľudí.

Ambróz ako guvernér sa obával, že tento spor bude čoskoro krvavý. Zasiahol a chcel rokovať o mieri. Jeho úsilie malo úspech. Ariáni i katolíci sa zmierili. Jednohlasne sa zhodli na tom, že Ambróz by mal byť ich biskupom – Ambróz, ktorý ešte ani nebol pokrstený.

Ambróz s nimi nesúhlasil, ale cisár sa pridal na stranu Milánčanov, a tak po týždni Ambróz prijal všetky sviatosti iniciácie – krst, Eucharistiu a birmovanie – spolu s plnosťou posvätného rádu.

Ambróz sa rozhodol obnoviť disciplínu medzi duchovnými, jednotu v Cirkvi a dôstojnosť svojho úradu. Podobne ako Bazil principiálne odmietal odpovedať na cisárove predvolania. Odmietol odovzdať ariánskej cisárovnej baziliku na heretickú bohoslužbu. A dokonca sa odvážil udeliť prísne verejné pokánie cisárovi za to, že nariadil kruté vraždenie civilných občanov.

Ambróz bol známy po celom svete pre svoju inteligenciu. Táto schopnosť prilákala mladého afrického učenca Augustína. Ten však prišiel obdivovať predovšetkým Ambrózovu ušľachtilosť. Ambróz, zaneprázdnený človek, sa spriatelil s mladým Augustínom a jemne ho presvedčil o pravde kresťanstva. Ambróz bol mystagogickým učiteľom pre Augustína, ktorý sa stal možno najväčším teológom v kresťanských dejinách.

Ambrózova mystagógia je hlboko biblická aj liturgická. Naďalej oslovuje súčasných západných čitateľov, keďže mnohé omšové modlitby sa za šestnásť storočí vôbec nezmenili.

Svätý Ambróz zomrel na Veľký piatok v roku 397.

Náš každodenný chlieb

Svätý Ambróz na malom priestore zhŕňa argumenty pre každodennú účasť na svätej omši. Všetko sa to začína Pánovou modlitbou a prosbou o „náš každodenný chlieb“. Cirkevní otcovia túto prosbu interpretovali vo svetle Eucharistie.

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

Keď boli vyslovené Kristove slová, už sa viac nenazýva chlebom, ale nazýva sa „telom“. Prečo sa teda v modlitbe Pána hovorí „chlieb“?

Naozaj to nazval chlebom, ale nazval ho epiousios, čo je grécky výraz pre „nadprirodzený“. Teda to nie je chlieb, ktorý vchádza do tela. Je to skôr „chlieb večného života“ (pozri Jn 6, 35 – 58), ktorý je pokrmom pre našu dušu.

Latinčina však tento chlieb nazýva „každodenný“. Ak je to však „každodenný“ chlieb, prečo ho prijímate tak zriedka? Prijímajte každý deň to, čo vám každý deň pomôže. A žite tak, aby ste si zaslúžili prijímať ho každý deň. Ten, kto si ho nezaslúži prijímať každý deň, nezaslúži si ho prijať ani raz v roku. Svätý Jób každý deň prinášal obety za svojich synov, keby zhrešili v srdci alebo slovom (pozri Jób 1, 5).

Tak často, ako prinášame obetu, pripomíname si Pánovu smrť, vzkriesenie a nanebovstúpenie a odpustenie hriechov – a ešte stále neprijímate tento chlieb života každý deň? Ten, kto má ranu, potrebuje liek. Rana spočíva v tom, že sme zhrešili; liek je nebeská a vznešená sviatosť.

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Ak prijímate každý deň, každý deň je pre vás dneškom.