DomovNovinkySvätý Leopold Mandić, služobník milosrdenstva

Svätý Leopold Mandić, služobník milosrdenstva

Dnes si pripomíname narodenie svätého Leopolda Mandića. Prinášame vám článok o tomto svätom z knihy Svätci v milosrdenstve, ktorá vyšla v našom vydavateľstve Slovo medzi nami.

Svätý Leopold Mandić (1866 – 1942)

Leopolda Mandića, kapucínskeho mnícha chorvátskeho pôvodu, ustavične obliehali kajúcnici prúdiaci do jeho spovednice.

Približne tridsať rokov strávil desať až pätnásť hodín v ústraní svojej spovednice, ktorá sa podobala na kobku. Spovedal a v Božom mene odpúšťal hriechy. Kvôli jeho malej postave a pokornému prístupu ho niektorí podceňovali – vrátane jeho vlastných spolubratov kapucínov. Hovorievali o ňom: „Je to nevzdelaný spovedník, je príliš zhovievavý a rozhrešuje všetko bez akéhokoľvek rozlišovania.“ Niektorí ho dokonca posmešne volali: Frate assolve-tutti („Brat rozhreš-všetkých“).

No ľudia ho vyhľadávali viac než kohokoľvek iného.

Vždy sa pokorne ospravedlňoval: „Hovoria o mne, že som príliš dobrý. Ale ak ľudia prídu a kľaknú si predo mňa, vari to nie je dostatočný dôkaz toho, že túžia po Božom odpustení?“

Inokedy svojim spolubratom vysvetľoval: „Pozrite, veď on sám nám dal príklad! My za duše nezomierame; to on vylial svoju božskú krv. Musíme s dušami zaobchádzať podľa príkladu, ktorý nám zanechal.“ Pri inej príležitosti povedal: „Ak ma Ukrižovaný pokarhá za to, že som bol ,príliš zhovievavý‘, odpoviem mu: ,To ty si mi dal zlý príklad, Pane! Ja mám ešte ďaleko k takému bláznovstvu, že by som zomrel za duše!‘“

A predsa mal tento dobrý a otcovský rehoľník svoje tajomstvo: kňaz, ktorý prijímal každého, ktorý každého uisťoval a každého utvrdzoval vo viere v bezhraničné Božie milosrdenstvo, sám trpel ustavičným a zdrvujúcim strachom pred Božím súdom. A takýto pocit mal napriek tomu, že raz pokorne priznal, že nikdy nespáchal ťažký hriech a povedal: „Cítim, že ešte stále mám dušu dieťaťa.“

Páter Leopold bol povolaný k tomu, aby prežil a podstúpil veľkú a zároveň bolestivú krásu tejto sviatosti, a to aj za svojich kajúcnikov.

V posledných rokoch svojho života trpel takou úzkosťou, že niekedy počas noci plakal, pretože ho prepadala akási tajomná hrôza. Tak, ako Ježiš v Getsemanskej záhrade, aj on túžil po spoločníkoch, ktorí by s ním zostali. Svedkovia hovoria, že ešte aj na smrteľnej posteli „vyzeral ako Ježiš visiaci na kríži s celou ťarchou hriechu sveta, pričom mal pocit, že ho opustil jeho nebeský Otec“. Pokoj prežíval len vtedy, keď hovoril so svojím spovedníkom a keď prijímal tú milosť odpustenia, ktorú on sám tak pohotovo udeľoval druhým.

Otec Leopold netrpel žiadnymi psychickými poruchami alebo senilitou. Ježiš ho však osobitným spôsobom povolal k intenzívnej spoluúčasti na jeho utrpení. Zatiaľ čo iným bol dopriaty luxus tráviť čas diskusiami o otázke existencie nerozlučného spojenia Božieho milosrdenstva a spravodlivosti, otec Leopold túto skutočnosť sám s ukrižovaným Kristom prežíval. Hriešnikom udeľoval milosrdenstvo, no vo svojom srdci vzťahoval na seba všetky zákony Božej spravodlivosti. Skutočne často hriešnikom po udelení rozhrešenia hovorieval: „Ja urobím pokánie za vás.“

Nie je ľahké opísať slávne a náročné poslanie, ktoré Boh zveril svätému Leopoldovi. Týmto povolaním bolo prežiť a zakúsiť (dokonca aj za svojich kajúcnikov) mocnú a zároveň bolestivú krásu spovede, ktorú si množstvo kresťanov nevšíma. Mnohí totiž zabúdajú na to, že sviatosť pokánia tvorí spolu so sviatosťou Eucharistie horiace srdce kresťanstva.

Každému kresťanovi musíme ustavične ohlasovať: Tajomstvo vykúpenia je tu pre teba, pre tvoju vlastnú potrebu spásy, je tu pre tvoj osud. A práve vo sviatosti zmierenia môžeš mať účasť na Kristovom umučení: najprv tým, že si uvedomíš, že si ukrižoval Pána života (vyznanie hriechov), a potom vďačnosťou, vďakyvzdávaním a adoráciou (zmierením). A práve vtedy krv, ktorú vylial Ježiš na kríži, zostupuje priamo na tvoju dušu.

Foto: cirkev.cz

 

gabriela.kalafusova@hotmail.com