Dnes slávime sviatok nášho spolubrata  sv. Gerarda Majellu. Ponúkame vám pútavý príbeh jeho života. Úryvok je z knihy Svetlá pre biednych, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovo medzi nami.

DETSTVO

Po opustení autostrády, smerujúcej na východný breh Apeninského polostrova, po točitých cestách provincie Kampania vchádzame do okolia Materdomini. Keď sa spýtame náhodného okoloidúceho: „Ako sa dostaneme do kostola svätého Gerarda?“, asi nám odpovie otázkou: „Ktorý kostol máte na mysli?“ Pretože takmer každé miesto v okolí má takýto kostol.

Život svätého Gerarda, tak ako životy iných veľkých svätcov, sme sa naučili prijímať s veľkou nedôverou. Nejde nám do hlavy, že možno uveriť Bohu, že evanjelium možno aplikovať priamo do života a že život môže byť ustavičnou oslavou Boha. Práve taký bol život svätého Gerarda. Od samotného počiatku, od detských rokov, bol naplnený ochotou slúžiť Bohu.

Narodil sa 6. apríla 1726 v chudobnej rodine v mestečku Muro-Lucano. Gerardovou matkou bola jednoduchá a nábožná žena Benedetta Galellová, otcom krajčír Domenico Majella. Gerarda vychovávali spolu so staršími sestrami Brigitou, Anitou a Alžbetou.

Ťažko povedať čosi viac o Gerardovom ranom detstve. Niet však pochýb o tom, že bol výnimočne nábožné dieťa. Rodičia i susedia neraz nazerali cez pootvorené dvere a nadchýnali sa jeho modlitbou a spevom. Sú vážne dôvody dôverovať prvým Gerardovým životopiscom, ktorí písali o nadprirodzených udalostiach v jeho živote – a to už od detstva.

Do školy začal chodiť, keď mal sedem rokov. Čoskoro sa ukázalo, že je „zázračné dieťa“. Čítať a písať sa naučil rýchlo. Učiteľ postrehol jeho schopnosti, a tak poprosil malého Gerarda, aby doučoval zaostávajúcich spolužiakov. Chlapec mal výnimočný vplyv na svojich kamarátov. Neviedol ich do bitiek či detských roztopašností, ale „priťahoval“ ich do kostola. Pobádal ich, aby navštívili dobrého Ježiša, „väzňa svätostánku“, ako sa vtedy hovorilo.

Sám pociťoval silnú túžbu po Eucharistii. Videli ho nepohnute stáť a nábožne prežívať svätú omšu. Pri pozdvihovaní sa skláňal až po zem a iba na chvíľu pozdvihol oči, aby „hltal“ Najsvätejšieho. Bol však veľmi malý na prijatie Eucharistie. Mal len osem rokov a ešte dva musel čakať. No Gerard nedokázal ovládnuť svoju túžbu po prijatí eucharistického Ježiša. Raz sa rozhodol, že pristúpi k prijímaniu. Spolu s ľuďmi prišiel k oltáru a kľakol si. Keď kňaz videl jeho malú tváričku, obišiel ho, pričom ho nezabudol pokarhať, že „prijímanie nie je hračka pre deti“. Bolo iba počuť, ako malý Gerard plače v kúte kostola.

Pri toľkej láske by ani Ježiš nemohol čakať dva roky, ktoré si vyžadoval právny predpis. Nasledujúcu noc, keď Gerard opäť horko plakal vo svojej posteli, prišiel k nemu na návštevu neobyčajný posol. Celá izba sa naplnila svetlom a sám svätý Michal, ktorého si náš malý svätec veľmi ctil, mu priniesol zo svätostánku svätú hostiu. Gerard o tejto udalosti nasledujúci deň hovoril. Zrejme to nebol výmysel chlapčeka, ktorému sa čosi prisnilo, keďže o dvadsať rokov túto udalosť znova potvrdil.

K prvému svätému prijímaniu „úradne“ pristúpil ako desaťročný. Odvtedy mohol pristupovať k Pánovmu oltáru trikrát za mesiac, potom dva alebo trikrát za týždeň. Ukladal si vtedy veľa pokání a zároveň sa veľa postil.

MLADOSŤ

V roku 1738 Gerardov otec Domenico Majella zomrel. Gerard bol vtedy ešte vo veku detských hier a bezstarostnosti – mal dvanásť rokov. Miesto po otcovi ostalo prázdne. Gerard bol prinútený prevziať na svoje detské ramená povinnosti dospelého. Zobral teda ihlu, niť a nožnice a rozlúčil sa so snom o rehoľnom živote. Matka totiž rozhodla, že sa stane krajčírskym učňom. Iba z poslušnosti, podľa Ježišovho vzoru, sa dal do učenia u Martina Pannuta.

Majster nebol zlý človek, ale zamestnával tovariša, ktorý bol násilnícky a surový. Svoj hnev od počiatku nasmeroval proti Gerardovi. Často ho bíjaval, vysmieval sa mu a prezýval ho. Gerard mlčal, čo tovariša ešte viac dráždilo. Nikto by sa o tom nedozvedel, lebo Gerard sa nikdy nikomu nesťažoval, ba práve naopak, bránil svojho prenasledovateľa. Raz však pri takomto zaobchádzaní Gerard viackrát spadol na podlahu pod stôl, pričom narobil veľký hluk. Vošiel dnu majster a spýtal sa: „Čo sa tu deje?“ Gerard bránil tovariša výhovorkou, že spadol zo stola. No istá udalosť rozhodla o tom, že pravda vyšla najavo. Pannuto raz znenazdajky vošiel do dielne a videl, ako tovariš týra svoju obeť. Konečne pochopil a tovariša vyhodil z práce.

Na tejto udalosti vidíme to, s čím sa ešte neraz stretneme: pokoru, poslušnosť a sebazaprenie až do krajnosti, ktorá nielenže udivuje, ale dokonca šokuje. Priam sa natíska otázka, aký zmysel má takýto postoj. Istotne nevyplýva z prirodzeného ústupčivého a zmäkčilého Gerardovho charakteru, či z jeho nesamostatnosti. Svätci nie sú slabosi (porov. Mt 11, 7 – 8). Gerard si takúto cestu vybral uvážene. Nebudeme chybiť, ak mu za životné motto pripíšeme slová z Matúšovho evanjelia 18, 3 – 4: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ a z Listu Filipanom 2, 5 – 8: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (…) Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ Gerard (v základných rysoch) vstúpil na tú istú cestu, ktorú neskôr prešli svätá Terézia z Lisieux („duchovnosť Božieho detinstva“) a Charles de Foucauld („duchovnosť posledného miesta“). Gerard podľa Ježišovho vzoru odmietol účasť vo všeobecnej vojne, akú vedú medzi sebou „synovia tohto sveta“: vo vojne o prvé miesto, o čo najväčší vplyv, o čo najväčšie vlastníctvo. Radikálnosť tohto odmietnutia vyjadril v dobrovoľnom ponížení, vo vedomom prijatí posledného miesta, v podriadení sa vôli iných, v ktorej videl stelesnenie Božej vôle. V tom vlastne spočíva Božie detinstvo – vedomá voľba spôsobu života, akým spontánne a nevedome žije dieťa.

V tomto kontexte sledujeme divotvorné Gerardove schopnosti, ktorými ho Boh obdaril. Ako tvrdia psychológovia, dieťa prijíma zázrak ako čosi skutočné a samozrejmé. Zázrak je „prirodzenou“ udalosťou vo svete nevinnosti a bezhriešnosti, tak ako je prirodzené, že slnko svieti, keď nie je zamračené. „Neprirodzené“ sú mračná, ktoré zacláňajú slnko a neprepúšťajú jeho lúče.

Majster Pannuto po nejakom čase zistil, že má vo svojej dielni ozajstného divotvorcu. Spomínala sa takáto udalosť: Istý zákazník si prišiel vyskúšať šaty. No tie boli príliš tesné. Zmätený krajčír nevedel, čo má robiť, a tak sa vyhováral, že sa pomýlil pri braní miery. Gerard si všimol nepríjemnú situáciu svojho majstra. „To nič nie je,“ povedal. „Pozrite sa.“ Vzal šaty, ponaťahoval látku do šírky i do dĺžky a vrátil: „Prosím, teraz si ich vyskúšajte.“ Zákazník trochu váhal, no napokon si nešťastné šaty obliekol – a sedeli ako uliate.

Po troch rokoch práce v krajčírskej dielni u Pannuta sa Gerard stal vyučeným krajčírom. Mal pätnásť rokov. Medzičasom 5. júna 1740 prijal sviatosť birmovania. Vplyvom osvietenia Duchom Svätým dozrelo v jeho srdci rozhodnutie: bude rehoľníkom. Gerard dobre poznal kapucínov. Brat jeho matky, páter Bonaventura Galella, bol predstaveným provincie Lucania; Gerard predpokladal, že by ho určite prijal.

No strýko ho do rehole neprijal, pretože sa mu videl príliš mladý a vychudnutý. Aby ho však potešil a podporil, dal mu nový oblek. Ale Gerard už pri kláštornej bráne stretol polonahého žobráka, prosiaceho v Božom mene o podporu. „Mám, čo potrebuješ!“ povedal Gerard a dal mu oblek od strýka. Obliekol sa do žobráckych handier a takto šiel domov.

Potom vstúpil do služieb monsignora Claudia Albiniho, biskupa z Lacedonie. Stal sa komorníkom. Biskup bol známy svojou ťažkou povahou, preto známi Gerarda veľmi ľutovali, že pracuje uňho, a predpokladali, že sa tam isto dlho nezdrží. On však vedel, čo chce. Biskupský palác so svojou samotou a tichom sa stal miestom ustavičných umŕtvovaní, modlitieb, nočných adorácií a pokání šestnásťročného komorníka. O svojom pánovi Gerard povedal: „On ma má rád a aj ja mám veľmi rád jeho. Chcem mu slúžiť po celý život.“ To bolo jediné, čo sa bolo možné od neho dozvedieť. 30. júna 1744 však biskup zomrel. Gerard so smútkom opustil Lacedoniu a vrátil sa k matke.

Znovu prosil o prijatie do kapucínskeho kláštora a aj teraz dostal zápornú odpoveď. Považovali ho za príliš slabého na zvládnutie rehoľného života. Rozhodol sa teda, že bude žiť ako pustovník. Spolu s priateľom, ktorého získal pre svoj plán, a s vlastnoručne napísanou regulou sa vydali do hôr. Kamarát vydržal dvadsaťštyri hodín, Gerard túžiaci po Eucharistii prišiel po štyroch dňoch. Jeho spovedník mu takýto spôsob života zakázal.

Vrátil sa teda ku krajčírstvu. Najprv bol rok na zapracovanie u majstra Mennona, potom si koncom roku 1745 otvoril vlastnú dielňu. So svojou dielňou putoval po kraji, a takto si hľadal prácu. Ľudia čoskoro spoznali jeho statočnosť a dobrotu. Chudobní neplatili nič alebo veľmi málo. S tým, čo dostal, delil sa s inými chudobnými. Príjmy delil na tri rovnaké časti: jednu pre matku a domácnosť, jednu pre žobrákov a jednu na omše za zosnulých. Dekrét, ktorý vyšiel v Neapolskom kráľovstve roku 1746 a ktorým sa značne zvýšili dane z majetku a obchodu, zaťažil daňami aj malú Gerardovu dielňu, následkom čoho zanikla. Začiatkom roku 1747 v San Fele, asi desať kilometrov od Mura, otvoril Luca Malpiede internát pre vyššie vzdelanie. Tam zamestnal Gerarda ako krajčíra. A tam doľahli na neho nové skúšky a trápenia. Bili a ponižovali ho žiaci i riaditeľ.

Svätec napokon zo San Fele odišiel. Bol teraz pánom svojho času. Na svätej omši sa zúčastňoval toľkokrát, koľkokrát sa slúžila. Či to bolo v katedrále alebo u Našej milej Panej Pomocnice. Gerard poprosil svojho príbuzného, kanonika Tirica, kostolníka katedrály, o kľúč od kostola, aby sa tam mohol kedykoľvek modliť. Životopisci na tomto mieste píšu o mnohých útokoch satana, ktorý však nemohol uškodiť svätcovej duši. Satan naňho útočil fyzicky. Zhadzoval naňho svietniky a sošky anjelov alebo bral na seba výzor divých zvierat.

Keď mal Gerard dvadsaťjeden rokov, v katedrálnom kostole sa udiala významná príhoda. Počas príprav na slávnostnú májovú procesiu so sochou Nepoškvrnenej sa Gerard pokľačiačky modlil a neodvracal od nej zrak. Náhle sa zdvihol, pred očami zástupu nastokol soche Panny Márie prsteň na prst a zvolal: „Teraz som zasnúbený s Madonou!“

Tomuto „zasnúbeniu“ ostal verný do konca života.

REDEMPTORISTA

V augustový deň 1748 prišli do Mura dvaja rehoľníci, páter Antonio Garzilli a brat Onofrio Ricca. Sutany mali zaplátané, klobúky vyblednuté, topánky zodraté a tváre vychudnuté. Boli to de’ Liguoriho spoločníci, nazývaní tiež redemptoristi – z latinského názvu Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa (lat. Redemptor). Prišli robiť zbierku na stavbu nového kláštora v Materdomini. Na Gerarda veľmi zapôsobila ich chudoba, pokora a vnútorná hĺbka. Najskôr sa porozprával s bratom Onofriom a zatúžil byť bratom tak ako on. No dobrý brat videl na Gerardovi iba jeho vychudnutosť. Tvrdil, že nevydrží rehoľný spôsob života – veľa pokánia a modlitby, ešte viac práce, málo spánku a ešte menej jedla. Aj napriek tomu Gerard trval na svojom: bude redemptoristom. No musel počkať do misií, ktoré de’ Liguoriho spoločníci plánovali na jar v Mure.

V nedeľu 13. apríla 1749 štyria misionári Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa začali misie v Mure. Ich predstaveným bol páter Paolo Cafaro. Gerard, unesený ich svätosťou, im slúžil, pričom sa pokúšal získať si miesto medzi nimi. Jedného dňa poprosil o prijatie za brata do kongregácie, no všetci pátri boli presvedčení, že vychudnutý chlapec by nevydržal ani štyri dni. Ani matka neschvaľovala synove zámery a prosila ho, aby jej nespôsoboval bolesť. Sestra Anita sa pripojila k prosbám vdovy. Matka sa dokonca vybrala za pátrom Cafarom s prosbou, aby Gerarda neprijímal.

„Buďte úplne pokojná,“ odpovedal, „neprijal som ho a ani ho neprijmem. Ale verte mi, je tvrdohlavec. Keď odídeme, zatvorte ho do izby a strážte.“ Gerard sa napriek nesúhlasu matky i pátrov rozhodol, že bude redemptoristom.

Misie sa skončili 4. mája. Misionári odišli do tridsať kilometrov vzdialeného Rionera. Množstvo ľudí ich kus cesty odprevádzalo, aby sa s nimi rozlúčilo. Za pochodu sledoval páter Cafaro zástup, či v ňom nie je mladý krajčír. Večer matka zamkla dvere izby svojho syna a spolu s Anitou bdeli pri dverách. Čakali dlho, až budú misionári ďaleko za chotárom Mura. Keď však otvorili dvere, onemeli od údivu – Gerard tam nebol. Nechal iba správu: „Odchádzam, aby som sa stal svätým! Zabudnite na mňa!“

Okno bolo vysoko. Tak vysoko, že ako úniková cesta by nemalo prichádzať do úvahy. No iba ak by sa pritom nerátalo s láskou. Láska sa vie šplhať, dokonca dáva krídla.

Misionári sa už približovali do Atelly, keď zrazu počuli, ako za nimi Gerard volá. Aká to tvrdohlavosť! Znovu prosil: „Zoberte ma do vašej kongregácie!“ Páter Cafaro odpovedal: „Už som ti sto ráz povedal, že sa to nedá. Naša kongregácia nie je pre teba vhodná.“ Ostatní pátri pritakávali. Pokračovali vo svojej ceste a Majella za nimi.

V Rionero Gerard ešte raz prosil o prijatie. Aj tentoraz sa stretol s odmietnutím. Tak sa začal každodenný zápas medzi neústupčivým predstaveným a neodbytným žiadateľom. Podobne ako v Mure, Gerard zdvojnásoboval, ba strojnásoboval svoju usilovnosť. Zo všetkých síl pracoval. Či to bolo v kuchyni alebo pri oprave šiat misionárov. No páter Cafaro ho stále odmietal.

„Dobre teda, zostanem po celý život pri vašom dome spolu so žobrákmi.“ „On je toho schopný,“ pomysleli si pátri. A napokon páter Cafaro súhlasil. Poslal Gerarda do Deliceta presvedčený, že ho pošlú preč. Pátrovi Lorenzovi d’Antoniovi, rektorovi v Delicete, napísal odporučenie: „Posielam vám postulanta, ktorý je neužitočný pre akúkoľvek prácu, pretože je slabý. Koniec koncov, o jedného viac pri stole. Nepodarilo sa mi zbaviť sa ho. V Mure ho považujú za čnostného mladého muža.“ Gerard prišiel do Deliceta 17. mája 1749. Mal práve dvadsaťtri rokov.

Deliceto bol chudobný dom pripomínajúci zrúcaninu. Zakladateľ, svätý Alfonz, o ňom napísal: „Bez pšenice, bez vína, bez syra, bez jačmeňa, bez peňazí.“ Presne tak, ako hovoril brat Onofrio: málo jedla a veľa práce. No Gerard nad tým zajasal: presne to hľadal.

Novoprišelca poslal predstavený pracovať do záhrady. Zo začiatku neočakávali od neho veľa, no čoskoro sa presvedčili, že tento malý „neužitočný“ krajčír pracuje za štyroch. Sám prosil o najťažšiu prácu. Pomáhal iným, prihlasoval sa do najťažších úloh a našiel si ešte čas búrať starý múr, zbierať kamene a nosiť ich na stavenisko, aby sa urýchlila stavba kláštora a exercičného domu.

V týchto podmienkach Gerard nielenže „vydržal štyri dni“, ale ešte dlhšie a dočkal sa chvíle, keď bol páter Cafaro menovaný za predstaveného domu. Ten sa od ostatných dozvedel o Gerardovej mimoriadnej osobnosti. Chválili jeho poslušnosť, bratskú lásku, presnosť a ducha modlitby a kajúcnosti.

Boh ho obdaroval tzv. mystickou milosťou prežívania Kristovej smrteľnej úzkosti. Každý štvrtok ho vnútorne ovládlo utrpenie z Getsemani. Niekedy chrlil krv, čo si lekári nevedeli vysvetliť. Celý piatok prežíval muky, ktoré vyčerpávali telo aj ducha. V sobotu o jednej sa vracal k životu a vykonával si opäť svoje povinnosti.

Na Vianoce roku 1749 prijal Gerard z rúk pátra Cafara habit. Začal noviciát.

Páter Cafaro mu roku 1750 určil prácu v sakristii. Odvtedy sa Gerardov život točil okolo jeho veľkej lásky, „väzňa v svätostánku“, a okolo Matky Utešiteľky – nielen počas nočných modlitieb (ktoré ani teraz nevynechával), ale aj vo dne počas práce.

Okrem kostolníckych povinností si plnil aj povinnosti krajčíra. Pre Gerarda to bola príležitosť na obetovanie sa pre spolubratov. Vždy im všetko daroval a pre seba si nechával veľmi málo alebo nič. Často ho videli, ako pomáha ľuďom: tu dvíhal ženám otiepky raždia, tam zasa koše s bielizňou vypranou v potoku. Uzdravil tiež veľa chorých.

Ako krajčír mal zadeľovať a pripravovať izby pre tých, ktorí prichádzali na exercície. Dával im svoju vlastnú izbu. Bez toho, aby niekto o tom vedel, žil dlhý čas v kláštore bez vlastnej postele a izby. Prenocúval v nejakom tichom kúte na chodbe alebo v stajni. Najviac však obľuboval výklenok v kostole, kde stál mramorový oltár Matky Utešiteľky. Tam za oltárom pod svätostánkom sa schúlil do klbka. Raz na tomto mieste zaspal a vtedy „odhalili“ jeho skrýšu. Páter Cafaro prikázal Gerardovi, aby obsadil nejakú izbičku. Náš brat si vybral komôrku bez okna či otvoru, ktorým by dnu vchádzalo svetlo. Sem si priniesol svoje „lôžko“. Čudný slamník vypchatý kameňmi, kúskami tehál a škridiel. Spolu so starým kreslom to bolo kompletné zariadenie cely. Ale aj toto Gerardovo tajomstvo bolo odhalené. Niektorí spolubratia v Gerardovej neprítomnosti prichádzali, aby si vyskúšali toto neobyčajné „lôžko“.

Raz páter Giovenale, ktorý bol krátko predstaveným noviciátu, našiel brata Gerarda v horúčke. „Prikazujem ti, aby si vstal a hneď išiel pracovať.“ Brat ihneď vstal, bez horúčky, celkom zdravý. O niekoľko dní neskôr, pred odchodom predstaveného na apoštolskú prácu prišiel k nemu Gerard a prosil: „Môžem byť ďalej chorý?“ „Nie, až do môjho návratu z misií.“ A tak sa aj stalo.

17. júla 1752 zložil brat Gerard v Kostole Panny Márie, Utešiteľky večné sľuby. Po sľuboch ostal v tom istom dome v Delicete ako kostolník, krajčír a brat „pre všetko“.

SVÄTÝ BRAT

Od zloženia sľubov sa začína Gerardova verejná činnosť. Jej pôsobiskom bolo Deliceto, Neapol a Materdomini. Ten, čo bol doma kartuziánom, sa stal ozajstným apoštolom pre svet. Zriedka sa prihodilo, aby pri návrate nedoviedol nejakého hriešnika, ktorého stretol na ceste.

Na misiách pátri hovorili najväčším hriešnikom: „Zájdite za bratom Gerardom.“

Gerard dokázal každého priviesť k spovedi. Neobyčajná Božia milosť mu dovoľovala čítať vo svedomí hriešnikov ako v otvorenej knihe a obracať ich. Sto misionárov – hovorili pátri – by nevykonalo toľko obrátení, koľko ich urobil tento „príležitostný“ misionár.

Medzi vlastnosti brata Gerarda patrili ohromná pokora a trpezlivosť. V roku 1752 sa stala udalosť, ktorá nepochybne svedčí o týchto svätcových čnostiach. Predstavený kongregácie, páter Alfonz de’ Liguori, dostal list od istej Nerey Caggianovej, v ktorom ťažko obvinila brata Gerarda. Páter de’ Liguori bol zarmútený. Nepoznal ho, no všetci ho chválili. Ale ktovie… Zavolal brata Gerarda do Pagani, ukázal mu list, pýtal sa. Gerard nič nepovedal. Mlčal. Páter de’ Liguori mu dal prísnu pokutu: zákaz rozprávať sa s kýmkoľvek, písať listy, aj zákaz chodiť na prijímanie. Gerard tento rozsudok prijal bez slov. Odišiel do kláštornej cely a chorý si ľahol na lôžko. Keď vyzdravel, pobral sa za pokánie a na pozorovanie do domu v Ciorani. Po desiatich dňoch pozorovania, ktoré hovorili v prospech úbohého brata, páter Alfonz zmiernil trest: každú nedeľu mohol prijímať.

Začiatkom júla nečakaná udalosť spôsobila zvrat udalostí. Páter Alfonz dostal dva listy. Nerea Caggianová už nevydržala výčitky svedomia a priznala sa, že vo všetkom klamala a svoje ohovárania odvolala. Alfonz si ešte raz zavolal Gerarda. Spýtal sa ho: „Môj synu, prečo ste mi nepovedali ani slovo, aby ste hájili svoju nevinu?“ „Otče, ako som to mohol urobiť, keď rehoľné pravidlá zakazujú brániť sa pri napomínaní predstavenými?“

Gerarda poslali do Neapola, aby býval v dome brata pátra Alfonza spolu s pátrom Margottom. Neapol odvtedy vídal dvoch otrhaných rehoľníkov s vyblednutými klobúkmi a zodratými topánkami. Pripomínali skôr drobných zlodejov z tržnice, v skutočnosti však dávali „kurzy svätosti“. Pasovali k sebe: rovnako milovali dlhé nočné bdenia, starostlivosť o chudobných v útulkoch pre bedárov a v nemocnici pre nevyliečiteľných. Páter pravidelne „zabúdal“ kúpiť niečo na jedenie, brat „zabúdal“ jedlo pripraviť. Živili sa polievkou pre žobrákov pri bránach palácov alebo kláštorov, až kým im to páter de’ Liguori nezakázal a nepripomenul im, že regula zakazuje žobranie. Vlastná kuchyňa nebola výdatná. Kúsok chleba… To bolo všetko.

Počas oktávy Spomienky na zosnulých roku 1754 prišiel Gerard do Caposela na úpätí Materdomini – „Matky Pána“, kde mu zverili úlohu vrátnika. Okrem otvárania a zatvárania kláštornej brány bolo povinnosťou vrátnika aj rozdeľovanie almužien žobrákom. Gerard bol šťastný. Jeho milovaní chudobní! A v tomto roku nechýbali. Zima 1754/1755 bola krutá. Páter Caione bol veľkodušný. Dovolil Gerardovi, aby chudobným pomáhal všetkým, čo bolo v kláštore. Stalo sa to príčinou mnohých problémov a ťažkostí, rozličných sporov s ľuďmi „malej viery“.

Najskôr s bratom pekárom. Všetko, čo bolo, vrátnik rozdal chudobným. Bolo načase, aby sa to dozvedel páter rektor, a tak jedného rána pekár nenapiekol čerstvý chlieb. Páter rektor si zavolal Gerarda a vytýkal mu nezodpovednosť. „Nech je vaša dôstojnosť bez starostí. Boh sa postará, aby sme chlieb mali. Pozrime sa, koľko ešte ostalo!“ „Nič neostalo!“ vykríkol pekár. Otvoril truhlicu na chlieb – bola plná! „Boh je s ním,“ povedal páter rektor pekárovi, „nechajte ho, Pán sa s ním hrá.“ Keď skontrolovali sýpku, či je dosť obilia, ukázalo sa, že je plná. Odvtedy už Gerard nemal s pekárom problémy.

Lež nastal spor v kuchyni. Ozbrojený všeobecným dovolením predstaveného išiel Gerard do kuchyne a obšmietal sa okolo pariacich sa hrncov. Rozdal všetko, čo tam našiel. Kuchára to rozčúlilo, ale aj teraz bol Boh s Gerardom. V hrncoch ostalo na dva taniere jedla, no keď kuchár začal naberať, v hrncoch bolo viac, ako tam vložil.

Aspoň s krajčírstvom nemal Gerard problémy, pretože to bola jeho práca. A všetko rozdával: nové i staré. Keď bolo veľmi chladno, zapaľoval veľký oheň. Zhromažďovali sa tam bedári a tiež veľa detí. „Otec chudobných“ takto ohrieval a živil niekedy až do dvesto detí.

Dával im potravu aj pre dušu. Jeho slová boli tak pravdivo nebeské, že sa bohaté deti pripájali k chudobným, aby mohli počúvať. Aj mnohí žobráci, ktorí boli chudobnejší na duši ako na majetku, nachádzali cestu od dverí kláštora k spovednici.

Gerard v tej dobe často upadal do extázy, a to tak pri bráne, ako aj pred svätostánkom. Preto sa stávalo, že – keď bol príležitostne kuchárom – nepripravil obed. „Varili“ ho anjeli. Keď bratia potrebovali peniaze na stavbu kláštora, išiel rovno k svätostánku, zaklopal na dvierka a modlil sa po celú noc. Na druhý deň ráno visel na kľučke mešec peňazí. „Tento brat je zhýčkané Božie dieťa,“ povedal hlboko dojatý páter Caione.

Ešte tej zimy Gerard robil zbierku v okolitých mestách a dedinách. Vtedy sa u neho prejavila skrytá choroba. V San Gregorio začal veľmi silne chrliť krv, neskôr sa to opakovalo aj v Bucine. Keď sa to dozvedel páter Caione, veľmi sa znepokojil a prikázal mu, aby si odpočinul.

A práve tu sa stal ešte jeden zázrak. Keď bol na návšteve v rodine Pirofalovcov, „zabudol“ si tam vreckovku. Dievča z rodiny mu ju prinieslo. Povedal jej: „Nechaj si ju. Jedného dňa ju budeš potrebovať.“

Po niekoľkých rokoch takmer zomrela pri svojom prvom pôrode. Rýchlo siahla po vreckovke brata Gerarda. A nastal zázrak šťastného pôrodu. Po Gerardovej smrti napísal páter Tannoia: „Brata Gerarda vzývajú zvlášť ako ochrancu matiek v ohrození života. Preto tam, kde je známy, má každá matka počas pôrodu pri sebe jeho obrázok a prosí o jeho ochranu.“ Preto 16. októbra, na sviatok svätca, je v okolí Neapola zvykom svätiť vreckovky s jeho obrazom a darovať ich nevestám ako svadobný dar.

Keď Gerard odchádzal od rodiny Pirofalovcov pred návratom do Materdomini, povedal: „Keď uvidíte posteľnú plachtu v okne Materdomini, budem ešte nažive; ak ju už neuvidíte, budem opúšťať tento svet.“ Z Oliveta až do kláštora v Materdomini dovidieť, ale predsa je to až pätnásť kilometrov a ťažko rozlíšiť okná od dverí. No obyvatelia Oliveta zreteľne videli bielu posteľnú plachtu na fasáde kláštora v Materdomini.

Gerard prišiel do Materdomini 30. augusta 1755. Cítil sa veľmi zle a túžil zomrieť pri svojich spolubratoch. Prosil pátra Caioneho, aby umiestnil na dvere nápis: „Tu sa plní Božia vôľa… tak ako on chce… a predovšetkým, ako dlho on chce.“ V nedeľu 5. septembra mu posledný raz priniesli Oltárnu sviatosť – viatikum – ako pokrm na cestu. Nasledujúci deň sa jeho stav očividne zhoršil. K chrleniu krvi sa pridala úplavica. Udelili mu sviatosť pomazania chorých. Vtedy Gerard dostal list od svojho spovedníka, pátra Fiocchiho, v ktorom mu zakázal dáviť krv. Gerard z poslušnosti prestal, no úplavica ostala. Tu k nemu prišiel páter Garzilli a presvedčil ho, že je poslušný iba na polovicu. Predsa je zrejmé, že úmyslom pátra Fiocchiho bolo, aby celkom vyzdravel. „Ak je to tak, otče, potom chcem poslúchnuť vo všetkom!“ odvetil Gerard. Keď nasledujúci deň prišiel lekár do izby chorého, našiel ju prázdnu. Gerard už pracoval. Pre poslušnosť mu Boh predĺžil život.

Koncom septembra sa choroba vrátila. 4. októbra povedal Gerard lekárovi, že čoskoro zomrie. K telesným bolestiam sa pridali úzkosti smrteľného zápasu. Z Gerardových úst počuli len: „Trpieť, môj Bože, trpieť!“ Jediné, čo ho sužovalo, bolo, že je neužitočný pre kláštor, pre kongregáciu, že sa veľa míňa na jeho lieky.

15. októbra povedal Filipovi: „Zajtra bude pre spolubratov radostný deň!“ „Prečo, brat Gerard?“ „Pretože dnes v noci zomriem.“

Lekár bol iného názoru. Uisťoval komunitu, že sa môže spokojne odobrať na odpočinok. Pri chorom zostal len brat Saverio d’Auria. Pomohol Gerardovi posadiť sa na posteli a začal sa modliť modlitby za zmierajúcich. Gerard sa pomodlil žalm Miserere… Miserere svätca, ktorý sa pomaly, pokorne a s bolesťou modlil vo veľkom mlčaní svojej poslednej noci…

„Madona je tu!“ náhle zvolal Gerard. Vystrel ruky s pohľadom zameraným na jeden bod a tvárou vyjadrujúcou stav extázy. Upadol do vytrženia…

Panna Mária odišla. Gerard odišiel za ňou.

Práve svital 16. október 1755. Mystérium lásky a milosti sa skončilo, uzavrel sa život „neužitočného brata“. Trval dvadsaťdeväť rokov, šesť mesiacov a desať dní. Oliveto už viac nevidelo zázračnú posteľnú plachtu. Gerard si ju „zobral“ so sebou pri odchode do neba, v rukách plných dobrých skutkov, milostí a zázrakov.

V roku 1893 pápež Lev XIII. brata Gerarda blahorečil a v roku 1904 ho pápež Pius X. zaradil medzi svätých. Svätý Gerard sa uctieva ako patrón dobrej spovede a ochranca matiek.

Liturgická spomienka na svätého Gerarda pripadá na 16. október.

Súvisiace články:

Video o Gerardovi

Časopis o sv. Gerardovi (USA)

Marcel Van

Brat Izidor

Dušan Stankovský