Dnes, v deň spomienky na biskupa a učiteľa Cirkvi svätého Bazila Veľkého, ponúkame text, ktorý je súčasťou našej publikácie Žiť tajomstvá – Príručka pre nedokončených kresťanov, str. 33-41. Životopis hovorí o svätom Bazilovi a jeho bratovi, svätom Gregorovi Nyssenskom, ďalej nasleduje text samotného svätého Bazila o mystickej tradícii.

Svätý Bazil Veľký (330 – 379) a svätý Gregor Nyssenský (335 – 395) boli bratia. Narodili sa v patricijskej rodine, ktorá bola známa svojimi vedeckými úspechmi a hlbokou svätosťou. Starú mamu z otcovej strany si uctievali ako svätú. Stará mama z matkinej strany zomrela ako mučenica. Z desiatich súrodencov v rodine sa traja stali biskupmi a traja sa dnes uctievajú ako svätí.

Kresťanstvo po mnohých stránkach nie je ako šľachtický pôvod. Vieru nemožno zdediť ani ju nemožno odovzdávať ďalej genetickým kódom. Ani Bazil, ani Gregor neboli v mladosti osobitne zbožní. Bazil sa usiloval o akademickú kariéru. Cestoval z rodného Pontu (v dnešnom Turecku) na štúdiá na veľkých školách sveta. Po rokoch v Aténach a Konštantínopole sa vrátil domov s odmenami a úspechmi, ale vo vnútri ho zožierala prázdnota. O svojich rokoch mladosti napísal: „Veľa času som premárnil hlúposťami a takmer celú svoju mladosť som venoval zbytočnostiam. Zaoberal som sa štúdiom múdrosti, ktorú Boh považuje za hlúposť.“

To bola chvíľa Bazilovho obrátenia. Väčšina rodín v tom čase nekrstila svoje deti hneď po narodení, takže Bazil sa začal učiť o viere a v náležitom čase prijal sviatosti. Našiel povolanie do kláštora a odcestoval do Egypta, Palestíny, Sýrie a Mezopotámie, aby videl rôzne spôsoby mníšskeho života.

Keď sa vrátil domov, utiahol sa do samoty na brehu rieky Iris. Tam prilákal veľa hľadajúcich a učeníkov. Čoskoro mal veľký vplyv na kresťanov v tejto oblasti. Jeho biskup ho požiadal, aby sa stal kňazom, a Bazil to prijal. Napokon ho zvolili za biskupa veľkej metropoly Cézarey.

Jeho brat Gregor sa oženil so ženou menom Teosebeia a začal pracovať ako rečník. Bol brilantným odborníkom, veľmi dobre poznal grécku filozofiu, kultúru a literatúru. Napokon sa spolu s manželkou rozhodol urobiť nezvyčajný krok a žiť v celibáte v manželstve. Obaja sa chceli úplne venovať modlitbe a kontemplácii. Gregor rástol v múdrosti a napísal veľké diela o teológii a interpretácii Biblie. Aj jeho napokon povolali za biskupa, hoci na oveľa menšom mieste, v mestečku Nyssa.

História si pamätá Bazila ako vykonávateľa a Gregora ako mysliteľa. Bazil neúnavne slúžil ako biskup, zakladal nemocnice, útulky pre bezdomovcov a školy pre nezamestnaných. Charitatívny komplex bol taký veľký, že obyvatelia Cézarey ho považovali za osobitné mesto: Nové mesto.

Bazilov vplyv ako hlavy veľkej metropolitnej cirkvi sa rozšíril na celý svet. Cisár ho raz zavolal na svoj dvor, ale Bazil toto pozvanie odmietol. Veľa písal, účinne nastoľoval poriadok a úspešne bojoval za katolícku vieru proti mnohým vznikajúcim herézam.

Gregor nebol taký úspešný administrátor. Aj jeho brat Bazil si myslel, že je slabým vodcom. Gregor však bol určite väčším teológom. Napísal jednu z prvých systematických štúdií o učení Cirkvi. Niektoré jeho výklady Písma a texty o modlitbe sú aj dnes klasickými dielami v tejto oblasti.

Bazil a Gregor žili v období veľkých vieroučných zmätkov a nepokojov v Cirkvi. Herézy sa rozhojnili, celé diecézy boli v otvorenej občianskej vojne a bolo ťažké nastoliť poriadok. Hoci Bazil dokázal odmietnuť hrozby heretického cisára, Gregor nebol taký úspešný. Biskupi jeho oblasti, ktorí podporovali heretikov, obvinili Gregora zo zlého hospodárenia s financiami. Bol odvolaný a dva roky sa túlal po krajine ako pútnik a pustovník, pokým ho nový cisár opäť neustanovil za biskupa.

Bazil sa nedožil ani päťdesiatky. Už pri smrti si ho vážili ako svätca a oplakávalo ho celé mesto Cézarea, kresťania i nekresťania.

Gregor pomáhal viesť všeobecnú Cirkev počas jedného z jej najťažších období. V roku 381bol zvolaný Konštantínopolský koncil, aby riešil tvrdenia heretikov, ktorí popierali plné božstvo Ježiša Krista. Na tomto koncile sa zúčastnil v spoločnosti svätého Cyrila Jeruzalemského, o ktorom sa v tejto knihe ešte bude hovoriť.

Gregor v posledných rokoch svojho života bol známy pre svoju svätosť a brilantnosť. Zomrel v roku 395.

V nasledujúcich úryvkoch Bazil vysvetľuje, ako apoštoli uchovali a odovzdávali tajomstvá v ústnej i písomnej forme. A potom Gregor skúma tieto tajomstvá vo svetle Písma a teologickej reflexie spojenej s modlitbou.

Svätý Bazil Veľký

Mystická tradícia

Svätý Bazil ako biskup bol strážcom a učiteľom tradície Cirkvi, ktorá bola „odovzdávaná… v tajomstve“. Modlitba, forma a látka sviatostí, znamenie kríža – to boli poklady učenia, ktoré boli udržiavané v skrytosti prostredníctvom disciplíny utajovania. Boli ešte starobylejšie ako napísané evanjeliá. Svätý Bazil v nasledujúcom úryvku z rozpravy O Duchu Svätom, ktorú napísal okolo roku 375, rozlišuje medzi „učením“ a „ohlasovaním“. Podľa jeho názoru učenie zahŕňa vnútorné bohatstvá tajomstva, ktoré môžu pochopiť len tí, ktorí majú milosť nového života v krste. Ohlasovanie je verejné a presvedčivé kázanie dobrej zvesti všetkým ľuďom. Ohlasovanie priťahuje ľudí k učeniu.

Cirkev zachováva vieroučné body a praktiky, ktoré sú všeobecne prijímané alebo verejne prikazované. Niektoré pochádzajú z písomného učenia, iné sú nám odovzdávané „v tajomstve“ prostredníctvom tradície apoštolov. Vo vzťahu k pravému náboženstvu oboje má tú istú platnosť. To nikto nebude popierať – nikto, kto je aspoň v malej miere informovaný o inštitúciách Cirkvi. Keby sme chceli odmietnuť nejaké zvyky, ktoré nepochádzajú z písomného podania, z toho dôvodu, že sú relatívne nedôležité, neúmyselne by sme potupili evanjelium v jeho podstate. Alebo by sa naše verejné vyznanie viery stalo obyčajnou frázou a ničím viac.

Vezmime si prvý a najvšeobecnejší príklad. Kto nás učil – písomnou formou – urobiť znamenie kríža nad tými, ktorí veria v meno nášho Pána Ježiša Krista? Aký spis nás naučil obrátiť sa pri modlitbe na východ? Ktorý zo svätcov nám v písomnej forme zanechal slová invokácie pri pozdvihovaní chleba Eucharistie a kalicha dobrorečenia? Nie, je dobre známe, že sa neuspokojíme s tým, čo zaznamenal apoštol alebo evanjelium, ale v prefácii a doxológii pridávame iné slová, pretože sú dôležité pre platnosť služby. A tieto pochádzajú z nepísaného učenia.

A čo viac, požehnávame vodu krstu a olej krizmy a tiež katechumena, ktorý prijíma krst. Na základe akej písomnej právomoci to robíme? Vari nie je našou právomocou tichá a mystická tradícia? Na základe akého zapísaného slova učíme o pomazaní olejom? A odkiaľ pochádza zvyk trikrát umývať pri krste? A čo iné zvyky pri krste? Z akého biblického úryvku odvodzujeme zrieknutie sa satana a jeho anjelov?

Vari to nepochádza z toho neverejného a ukrytého učenia, ktoré naši otcovia strážili v tichosti mimo dosahu ľudí, ktorí do všetkého strkajú nos a všetko zo zvedavosti skúmajú? Dobre sa to naučili – úžasná dôstojnosť tajomstiev sa najlepšie uchováva v tichosti. O tom, na čo sa nezasvätení ani nemôžu pozrieť, sa asi nebude verejne hovoriť v písomných dokumentoch.

Prečo mocný Mojžiš neotvoril všetky časti svätostánku každému? To svetské postavil mimo posvätných hraníc. Prvé nádvoria vyhradil tým, ktorí boli čistejší. Avšak len levitov považoval za hodných, aby boli Božími služobníkmi. Obety, zápalné obety a zvyšok kňazskej práce pridelil kňazom. A z týchto ľudí si vybral len jedného, ktorý mohol vojsť do svätyne, a to nie vždy, ale len raz v roku – a v ten jeden deň bol určený čas na jeho vstup do svätyne, aby mohol hľadieť na Svätyňu svätých a žasnúť nad novým pohľadom.

Mojžiš bol dosť múdry, aby vedel, že tým, čo veľmi dobre poznáme, pohŕdame, pričom to nezvyčajné a neznáme prirodzene vzbudí veľký záujem. Apoštoli a otcovia, ktorí ustanovili zákony pre Cirkev, strážili túto úžasnú dôstojnosť sviatostí v disciplíne utajenosti a mlčania. To, čo sa opakuje medzi bežným ľudom, nie je vôbec tajomstvo.

To je dôvod pre našu tradíciu nepísaných predpisov a praktík: aby sa poznanie nášho učenia nestalo príliš dobre známym a aby ho dav ľudí nezanedbával a nepohŕdal ním.

Učenie a ohlasovanie sú dve odlišné záležitosti. To prvé je udržiavané v tichosti, to druhé je ohlasované celému svetu. Jedna forma tohto ticha je záhadnosť, ktorá sa používa v Písme. Čitateľ nemôže pochopiť význam učenia. Všetci sa pozeráme pri modlitbe na východ, ale len zopár ľudí vie, že hľadáme našu starú krajinu, raj, ktorý Boh vybudoval v Edene na východe (Gn 2, 8). V nedeľu sa modlíme postojačky, ale nie všetci poznajú dôvod. V deň vzkriesenia (v gréčtine toto slovo doslova znamená „opäť stáť“) vstávame –  aby sme si pripomenuli milosť, ktorú sme dostali, – nielen preto, lebo sme vstali s Kristom a máme „hľadať to, čo je hore“ (Kol 1, 3), ale aj preto, lebo sa zdá, že tento deň je v istom zmysle obrazom doby, ktorú očakávame – doby, ktorá nasleduje po tejto prítomnosti. Bude to deň, ktorý nepozná večer alebo noc; bude to deň, ktorý sa nikdy neskončí alebo nezostarne. Cirkev učí svoje adoptované deti, aby sa v nedeľu modlili postojačky ako neustálu pripomienku života bez konca, aby sme nezanedbali kráčanie doň.

Nestačí mi čas, keby som chcel rozprávať o všetkých nepísaných tajomstvách Cirkvi.

Použite to pri modlitbe

Učenie a ohlasovanie sú dve odlišné záležitosti. To prvé je udržiavané v tichosti, to druhé je ohlasované celému svetu.

Ak odmietame zvyky Cirkvi, ktoré nepochádzajú z písomného podania, potupujeme evanjelium.

Tým, čo veľmi dobre poznáme, pohŕdame, pričom to nezvyčajné a neznáme prirodzene vzbudzuje veľký záujem.

Naučte sa naspamäť

Úžasná dôstojnosť tajomstiev sa najlepšie uchováva v tichosti.

Použite to vo svojom živote

Pestujte v sebe úctu k Božím tajomstvám a majte pred nimi bázeň.

Knihu si môžete objednať na slovo@smn.sk, alebo na tel. čísle 0948 440 037 za cenu 4 Eurá (plus poštovné a balné).