Duchovnú pôstnu obnovu pripravil P. Róbert Režný CSsR, rektor komunity v Banskej Bystrici – Radvani.

V tento rok Svätý Otec František slávil omšu Popolcovej stredy nie ako to býva zvykom v rímskej bazilike sv. Sabíny, ale v bazilike sv. Petra vo Vatikáne, a to z dôvodu pandemickej situácie. V homílii, ktorá predchádzala udeľovaniu popola na hlavu zúčastnených veriacich na znak pokánia a obrátenia, Svätý Otec okrem iného povedal tieto slová: „Začíname cestu Pôstneho obdobia. Otvárajú ju slová proroka Joela, ktoré naznačujú smer, akým sa treba uberať. Je tu pozvanie, ktoré sa rodí zo srdca Boha, ktorý nás s dokorán roztvorenými ramenami a s očami plnými nostalgie prosí: Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom (Joel 2,12). Vráťte sa ku mne. Pôstne obdobie je cestou návratu k Bohu“.

A potom Svätý Otec pokračoval: „Koľkokrát, zaneprázdnení či ľahostajní, sme mu povedali: Pane, prídem k tebe potom, počkaj… Dnes nemôžem, ale zajtra sa začnem modliť a robiť niečo pre iných. A takto to ide jeden deň za druhým. V živote budeme mať vždy niečo na robote a budeme mať výhovorky na svoje ospravedlňovanie, ale, bratia a sestry, je čas vrátiť sa k Bohu.“ Toľko pápež František.

A o toto ide. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce, hovorí Ježiš (Mt 6, 21). To kde nás ťahá naše srdce, našu myseľ a celé naše bytie, tam je náš poklad. To je to najdôležitejšie pre mňa. Preto skúmajme v tejto pôstnej dobe, k čomu má ťahá moje srdce. Kde a s čím rád trávim čas? Čomu dávam prednosť? Nie je niečo na úkor iného dôležitejšieho? V živote sú totiž veci prvoradé a veci druhoradé. Aj tie skutočnosti, ktoré nemusia byť zlom ani nás zvádzať na zlo, môžu byť niekedy prekážkou, ak mu dám miesto vo svojom srdci, ktoré mu nepatrí. Napríklad workoholizmus. Pracovať je dobré, dôležité a potrebné. Je to Božia vôľa, aby sme s ním spolupracovali na pretváraní sveta, ako si to želal na počiatku dejín sveta. Aj sv. Pavol hovorí: „Kto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2 Sol 3, 10). Ale ak sa práca stane pre nás modlou, aj keď s akokoľvek ušľachtilým dôvodom (príklad: aby som zabezpečil rodinu, firma ma tlačí do výkonov a podobne), vtedy riskujem, že prichádzam o niečo veľmi dôležité. Rodina sa mi vzdiali, lebo nikdy nebudem doma, neuvidím deti dospievať a keď som predsa doma, aj tak som duchom neprítomný. A mohli by sme takto pokračovať ďalej vo vymenovávaní toho, čo je samo osebe dobrom, ale keď sa to stane pre nás v tej chvíli tým najdôležitejším, tak veľmi riskujeme, že to neuhráme. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“, radí Ježiš Kristus (Mt 6, 33). To znamená: nech je Boh na prvom mieste vo vašom živote, ostatné sa potom poukladá na správne miesta a bude to požehnané. Aj toto znamená návrat k Bohu. Dovoliť Pánovi, aby bol tým najdôležitejším a on ma potom naučí, aký mať správny vzťah k svetu a ľuďom okolo mňa. Budem vtedy pozerať na svet jeho očami.

A potom Svätý Otec v homílii upozornil na to, aké bolo pre Boží národ Izrael náročné opustiť Egypt. Nie ten geograficky v Afrike, ale ten v srdci.  Ten Egypt, „ktorý si niesli stále vo svojom vnútri… počas putovania púšťou tu bolo pokušenie nariekať za jeho cibuľami, vrátiť sa späť, naviazať sa na spomienky minulosti, na nejakú modlu“. A pápež dodáva: „Aj pre nás je to tak. Cestu návratu k Bohu brzdia naše chorobné naviazanosti, zdržujú ju zvodné putá zlozvykov, falošné istoty peňazí a toho, čo je zdanlivé, nárek zvaľujúci vinu na osud, ktorý paralyzuje. Pre kráčanie je potrebné strhnúť masky týmto ilúziám.“

Či aj my to neprežívame podobne? Chceme kdesi kráčať, odpichnúť sa z miesta, ale máme akési stuhnuté nohy, neschopné urobiť krok, a keď už urobíme krok, cítime sa, akoby sme boli na ľade. Šmýkame sa a padáme. Alebo začneme robiť niečo s nadšením, tešíme sa z úspechov, cítime Božiu blízkosť a potom sa pri prvých ťažkostiach znechutíme a povieme si: ja na to nemám, alebo: nebolo mi lepšie vtedy, keď som bol v otroctve niečoho alebo niekoho? A máme sto chutí to zabaliť. A povedať si: aký som nemožný, či nemožná! Neuverme klamstvu diabla, ktorý nám nahovára, buď že sme nemožní, lebo sme fackaní vlastnou hanbou po svojich zlyhaniach alebo nás drží neraz v zajatí minulosti. Preto keď prežívame túto hanbu, najprv vyznajme Bohu vo sviatosti zmierenia svoje hriechy, ktoré sú príčinou hanby a potom sa môžeme pomodliť takúto alebo podobnú modlitbyu zriekania a vyslobodenia z naviazanosti k niečomu, čo ma zotročuje:

Nebeský Otče, ďakujem ti, že si ma stvoril a povolal k novému životu v Ježišovi Kristovi. Pane, ty poznáš túžby môjho srdca a môj životný príbeh. Ty vieš, čo som prežil, poznáš moje víťazstvá a triumfy, moje radosti a žiale. Verím, že ma nič nemôže odlúčiť od teba a že sa moja identita neodvíja od toho, čo som spravil, ale pevne stojí len na tvojej láske ku mne. Vyhlasujem dnes nad svojim životom tvoju lásku a s otvoreným srdcom ju prijímam. A tak ťa, Otče, prosím, aby si odo mňa odňal tieto zahanbujúce zážitky. Slobodne ti ich odovzdávam a v mene Ježiša Krista lámem ich moc, vplyv a autoritu v mojom živote. Spoj tieto rany s ranami svojho Syna na kríža. Ďakujem ti Otče, za slobodu a uzdravenie, ktoré mi teraz prinášaš. Milujem ťa, Pane, a túžim ti dať celé svoje srdce. Nauč ma milovať a ešte väčšmi dorastať do plnosti, pre ktorú si ma stvoril. O to ťa prosím v mene Ježiša Krista, pred ktorým sa skláňa každé koleno na nebi, zemi i v podsvetí. Amen.