DomovO NÁSZačiatky

V roku 1749 pápež Benedikt XIV. kánonicky potvrdil dielo kňaza Alfonza de Liguori z Neapola s názvom Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa – redemptoristi. Tento muž, pôvodne vysokovzdelaný právnik zo šľachtickej rodiny, už v roku 1732 zhromaždil okolo seba niekoľkých mužov a vytvoril misijné spoločenstvo pre evanjelizáciu a katechizáciu okrajových vidieckych vrstiev obyvateľstva.

Na sever za Alpy
Rehoľa si niekoľko desaťročí zachovávala len čisto regionálny charakter a jej prvoradou snahou bolo dosiahnuť tak cirkevné, ako aj štátne oficiálne schválenie. To sa ale malo zmeniť príchodom dvoch mužov. V roku 1784 prišiel ako pútnik do Ríma mladý Rakúšan Klement Mária Hofbauer (Ján Dvořák) so spoločníkom Tadeášom Hüblom. Veľmi na nich zapôsobil zápal otcov v Kostole San Giuliano a požiadali o vstup do Kongregácie. Po vysvätení v roku 1785 dostali s povolením generálneho predstaveného Františka de Paolu úlohu preniesť kongregáciu na sever za Alpy. Najskôr sa pobrali do Viedne. Keď však zistili, že z nariadenia cisára Jozefa II. bolo zrušených viac ako 700 kláštorov a teda niet reálnej možnosti na založenie nejakého nového spoločenstva, odišli do Poľska, kde ich pápežský nuncius Saluszo poveril správou nemeckého Kostola sv. Bena vo Varšave. Kvôli veľkej vzdialenosti, vtedajším ťažkostiam poštovného spojenia a štátnej cenzúre korešpondencie, sa čoskoro stalo nevyhnutným, aby Hofbauer obdržal rozsiahlejšie právomoci ako napr. prijímanie novicov, pripustenie k sľubom a k sväteniam a pod. V roku 1788 ho generálny predstavený de Paola vymenoval za svojho vikára na severe.

V roku 1807 porazil Napoleon Prusko, ktoré tak stratilo väčšinu poľských území a samotná Varšava sa dostala pod silný vplyv Francúzov, hoci oficiálne bola saským veľkovojvodstvom. Neprajníkom Kongregácie sa podarilo dosiahnuť od Napoleona zrušenie redemptoristov vo Varšave. Členovia boli v júni 1808 deportovaní do pevnosti Küstrin v Prusku odkiaľ boli po štyroch týždňoch rozpustení do svojich rodných krajov. Hofbauer sa vrátil cez Moravu naspäť do Viedne. Neplánoval sa tam však zdržať dlho. Zo začiatku chcel odísť k svojim spolubratom do Švajčiarska, ale uvažoval aj nad možnosťou realizovať svoju dávnejšiu túžbu – misie v Kanade, ktorú plánoval už od roku 1806. Najskôr mu to ale znemožnila vojna medzi Anglickom a Napoleonom, takže nemohol odísť do Anglicka, odkiaľ chcel cestovať ďalej; a potom sa k tomu pridali ťažkosti s políciou vo Viedni. Kým sa mu do februára 1809 podarilo veci ako-tak urovnať (pod dohľadom polície ostal až do smrti.), bola už Viedeň obkľúčená Napoleonom, a tak nakoniec predsa len ostal v hlavnom meste monarchie, kde až do svojej smrti v marci 1820 rozvíjal bohatú pastoračnú činnosť. Po Hofbauerovej smrti sa novým generálnym vikárom stal P. Jozef Passerat. Počas jeho vikariátu sa Kongregácia na severe dočkala rýchleho a ďalekosiahleho rozšírenia v 14 politicky samostatných štátoch. Pri jeho odstúpení v roku 1849 mala 21 domov a približne 350 členov.

Kongregáciou otriasla revolúcia v roku 1848, ktorá sa prehnala Európou a citeľne zasiahla práve redemptoristov. Redemptoristi spolu s jezuitmi boli v Rakúsku zakázaní. Väčšina členov sa stiahla do Altöttingu v Nemecku alebo do iných provincii, prípadne pôsobila v pastorácii ako diecézny klérus.

Do roku 1840 sa mohli redemptoristi venovať svojmu hlavnému poslaniu –  ľudovým misiám a exercíciám len výnimočne. Museli sa preto uspokojiť s inou apoštolskou aktivitou, aká bola možná v rámci kláštorných kostolov. K tomu prišla ešte farská pastorácia v Fronhnleiten a v Marburgu (dnes Slovinsko). Až v roku 1840 sa presadili misie v Tirolsku. Skoro po roku 1840 sa presadili ľudové misie tiež v rôznych diecézach v Nemecku. V Štajersku sa taktiež mohlo konať niekoľko misií, ale až po revolúcii 1848 sa otvorilo Horné a aj Dolné Rakúsko a Viedeň misijnej činnosti. Predovšetkým sa rozvinuli misie na Sudetoch, v Čechách, Morave a v Sliezsku. Pozvoľna sa, samozrejme, ustálila aj misijná metóda.

Slovanské  krajiny
Zásadnou zmenou bola už spomínaná revolúcia v roku 1848. Zrušenie Kongregácie dalo paradoxne podnet k presadeniu redemptoristov v Čechách a Morave, keďže niektorí redemptoristi, ktorí utiekli z Rakúska domov, pochádzali práve z týchto krajín. Prvá ponuka prišla už nasledujúci rok od farára Antona Kuklu z Koclířova (nem. Ketzelsdorf) u Svitav.

Ale ešte skôr, ako sa mali začať snahy o zakladanie domov v týchto krajinách, politická situácia sa zakrátko zmenila a Rakúska provincia povstala k novému životu. Už 23. júna 1852 bola Kongregácia zvláštnym listom mladého cisára Františka Jozefa I. znova v celom Rakúsku obnovená. Avšak to, čo už bolo zasiate v mysliach predstavených, zakladanie nových kláštorov najmä v Čechách, sa už zakrátko malo aj uskutočniť.

P. Martin Macko CSsR