DomovNovinkyCommunicanda 3 – Najlepšie víno na konci

Communicanda 3 – Najlepšie víno na konci

C O M M U N I C A N D A  č. 3

Najlepšie víno nachádzame na konci

Zamyslenie nad tretím vekom

Generálna kúria C.Ss.R.

Rím 2000

Zamyslenie nad tretím vekom

COMMUNICANDA  č.3

8. decembra 2000

Číslo 00000265/99

Milí spolubratia,

1. Každého z vás bratsky pozdravujem v Ježišovi Kristovi. Členovia   Generálnej rady sa pripájajú a prajú vám hojné Božie požehnanie do nového roku.

Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami všetkými. Už v druhých Communicanda Generálnej rady „Beda mi, keby som neohlasoval Evanjelium“ (14.januára 1999), som sľuboval ďalší list o potrebách „tretieho veku“ (č.41). Teraz sa pokúšam svoj sľub splniť.

2. Dovoľte mi vysvetliť, čo si predstavujem pod tretím vekom. Ak platí, že prvý vek človeka zahrňuje výchovu a vzdelávanie, druhý je produktívny a predstavuje životné dielo, potom sa, zrejme, pod tretím vekom, ako sa často hovorí, myslí úsek života, kedy je hlavné dielo človeka ukončené. Hoci mám na mysli predovšetkým tých, ktorí sú už v treťom veku, smeruje toto poso-

lstvo ku každému spolubratovi v Kongregácii. Bez ohľadu na vek sme všetcci, ako nám to hovorí Konštitúcia 55, bratia tej istej rodiny a máme rovnaké povolanie: každý je misionárom a zostaneme ním po celý náš život. V každom úseku života a vo všetkých situáciách, v ktorých sa nachádzame, sa musíme usilovať posilňovať si svoje zasvätenie Bohu. Ďalej je našou zásadou (Konšt. 21) žiť v spoločenstve a aj takto napĺňať naše poslanie. Tí istá konšitúcia zdôrazňuje, že spoločenstvo nie je jednoducho tam, kde členovia bývajú pospolu, ale tiež vyžaduje, aby sme spolu čestne, ľudsky a duchovne komunikovali. To znamená, aby sme svoje sily a slabosti, svoje talenty a hranice vnášali do spoločenstva s pohľadom na charizmu a poslanie, čo dáva zmysel nášmu životu. Preto by sa malo každé spoločenstvo zaoberať otázkou veku a vyvodzovať z toho dôsledky pre našich misionárov.

Prečo sa máme touto otázkou zaoberať?

3. Ako iné náboženské spoločenstvá stojí aj naša Kongregácia pred novou skutočnosťou: počet starších spolubratov značne narastá. V dobe, čo toto píšem, má Kongregácia medzi 5.569 členmi  520 spolubratov 80 alebo viacročných; súčasne dosahuje 948 z nich sedemdesiatku. To znamená, že 26% Kongregácie má 70 a viac rokov. Ešte vždy sa síce môžeme tešiť z mnohých mladých členov – lebo profesov pod 30 rokov je viac ako osemdesiatnikov a profesov pod 40 rokov je viac ako sedemdesiatnikov-, ale Kongregácia ešte nikdy nemala toľkých starých členov. Nikto to nesmie prehliadnuť, lebo to na nás kladie nové požiadavky, aby sme spolu rástli vo viere ako spoločenstvo, ktoré je povolané kázať a žiť radostné posolstvo o Božom kráľovstve.

.

4. Redemptoristi nielenže žijú dlhšie, ale dosahujú vek 70 a 80 rokov zdravší a silnejší ako predtým. Súčasne je aj väčšia potreba lekársky ošetrovať vážne chorých. Lež vlastnou výzvou pre starších redemptoristov nie je v oblasti zdravia, ale tam, kde ide o ich oddanosť Bohu práve vtedy, ak musia obmedziť alebo sa vzdať svojej zvyčajnej apoštolskej činnosti. V tomto úseku života by mohla nová konkrétna identita misionára pôsobiť deprimujúco.

5. Podľa kultúrnych zvyklosti je správanie k starším rozdielne. Mnohí si ctia najstarších; už skutočnosť, že sa niekto dožil určitého veku, mu dáva takú dôstojnosť, že si môže byť istý, že si ho budú vážiť v spoločenstve. Naproti tomu s obavou pozorujem, že sa vo svete vynára kultúra, v ktorej sa mladosť, sila a pohyblivosť zbožťujú, zatiaľ čo sa starí ľudia „zakrývajú“. Tento vývoj zapričiňuje toľko úzkosti, že mnohí ľudia podniknú všetko, len aby „zostali“ mladými. Seniori sú nútení opustiť obchod a politiku. Je tu síce úsilie zaistiť im pokoj a radosť, ale už sa neberú vážne a už vôbec sa nepovzbudzujú, aby boli ešte užitoční pre spoločnosť. Menovite u mužov sú výkon a hodnota tak spojené, že život bez výkonu nemá zmysel. A napokon smrť ako taká sa stáva tabu; o nej sa vo vznešenejších kruhoch nediskutuje a smrť už určite nie je prechodom, na ktorý by sa mal človek vedome pripravovať.

Situácia v Kongregácii

  1. Musíme priznať, že Kongregácia je ovplyvnená týmto nejasným správaním k starým. V niektorých oblastiach sveta má civilný pojem “dôchodok” značný účinok na redemptoristov. Je tam samozrejmé, že treba uľahčiť v povinnostiach spolubratovi, len čo dosiahol určitý vek. Tu a tam sa už neočakáva, že starší spolubratia prevezmú dôležitú zodpovednosť v spoločenstve bez ohľadu na ich telesné alebo duševné zdravie. Mnohí redemptoristi považujú svoj dôchodok za právo a tak očakávajú, že už od určitého veku nebudú mať žiadne úlohy v spoločenstve, ale že sa budú môcť venovať svojim vlastným záujmom. Sú provincie v priemyselných krajinách, kde sa stáva problémom starobný dôchodok, keď spolubrat považuje tento príjem za osobné vlastníctvo. Často je starostlivosť o starých spolubratov zameraná takmer úplne na ich zdravie bez toho, že by sa myslelo na duchovné potreby, ktoré so sebou prináša vek.
  2. Keď my, moji kolegovia Generálnej rady a ja, navštevujeme provincie, vždy nás opätovne dojímajú starší spolubratia, ktorí sa rokmi stali zrelými misionárskymi osobnosťami, a teraz sú veľmi ochotní podeliť sa so svojimi skúsenosťami s druhými, zvlášť s mladšími spolubratmi. Každý rok dostávam listy od jubilantov bratov a kňazov, ktorí slávia 50 alebo viac rokov, ktoré prežili v Kongregácii. Tieto listy sú vyjadrením vďačnosti, skromnosti a horlivosti. Často musím tieto vynikajúce vyznania ukázať členom Generálnej rady.
  3. Bohužiaľ, nielen samotný vek vzbudzuje takéto pocity. Pri našich návštevách stretávame aj redemptoristov, ktorí sú sklamaní, frustrovaní alebo dokonca rozhorčení. Ešte viac je nám ľú

to tých spolubratov, ktorí boli zneistení rýchlymi zmenami v Cirkvi a v našej reholi. Niektorí sa domnievajú, že sa Kongregácia stala nevernou svojej charizme a svojmu poslaniu v Cirkvi a veria, že Kongregácia teraz nemá Božie požehnanie.

9.Toto sú situácie a starosti kvôli ktorým píšem tento list. Myslím pritom na úvahy poslednej Generalnej kapituly, ktorá nám postavila pred oči spiritualitu ako “šošovku, ktorou pozorujeme všetky aspekty nášho života”. (Posolstvo č. 5). Chcel by som každého z vás pozvať, aby ste rozmýšľali aj o tom, ako sme v posledných rokoch prehlbili a vyjadrili náš vzťah k Ježišovi, žitý z viery (Posolstvo č. 3), a to ako spoločenstvo a ako dôvod k obráteniu, aby sme lepšie nasledovali Ježiša v každom úseku nášho misionárskeho života.

  1. Sú aj osobné dôvody, ktoré má vedú k napísaniu tohto listu. Mal som šťastie a milosť stráviť mojich prvých päť rokov v Kongregácii ako mladý páter medzi vynikajúcimi spolubratmi, ktorí už boli v treťom veku. Ich slová a ich príklad na mňa ešte dnes pôsobia. Viedli ma svojím spôsobom kázať Božie slovo, spájali ma s minulosťou provincie,  učili ma milovať Kongregáciu a dúfať v budúcnosť našej rehole. Väčšina z nich už zomrela a ja sa modlím, aby zakúšali dokonalú Božiu radosť. Z hlbokej vďačnosti venujem tento list týmto

verným svedkom a dúfam, že moje úvahy mi pomôžu byť v mojich posledných rokoch dobrým redemptoristom a azda aj ja budem mať príležitosť sprevádzať mladého spolubrata na začiatku jeho púte.

Život, putovanie

  1. Ísť na púť je svätý zážitok, ktorý sa vyskytuje vo väčšine veľkých náboženstiev a kultúr. Bude dokonca ešte aj potom pokračovať, keď sa vytratia ostatné náboženské zvyky. Azda je to preto, že putovanie akosi odpovedá tomu, čo si ľudia predstavujú pod ľudským životom. Cítime alebo očakávame, že náš život nie je iba náhodným zhlukom atómov, slepým osudom alebo výsledkom biologických pochodov. Pociťujeme, že náš život má začiatok a cieľ. Ako pútnici kráčajú k ešte neviditeľnej svätyni, tak aj my hľadáme zmysel našej životnej cesty tým, že smerujeme k nejakému miestu alebo osobe, ktorú často vidíme svietiť “ako v zrkadle v nejasných obrysoch “ ( 1 Kor 13,12).
  2. To sväté na putovaní sa nepociťuje až v cieli cesty. Pútnik prežíva povolanie už počas cesty, každý deň, každú hodinu, každú minútu:  každý krok vychádza z viery.

     Keď kráčame naším životom, zisťujeme určitý protiklad, totiž že sa veľmi meníme a napriek

     tomu tomu zostávame tými istými. To znamená, že môžeme vidieť v našom živote dôležité

     etapy alebo zreteľné úseky, a pritom jadro našej osobnosti zostáva tajomným spôsobom                            verne nezmenené. Na porovnanie pre tento protiklad slúži deň, ktorý má ráno, poludnie a večer, čo síce jasne rozoznávame, a predsa je to jedna jednotka. Naše životné úsečky sú síce spolu spojené, ale každá má svoju vlastnú cennú hodnotu a nie je iba prípravou na ďalšiu etapu.

  1. Môže sa stať, že niekto okolnosťami prinútený predčasne začne určitý životný úsek. Predstavme si srdcervúcu situáciu detí, ktoré musia ako dospelí živiť rodinu, alebo sa starať

chorých rodičov. Nám sa vidí tragické, ak predčasne vyhasne ľudský život skôr, ako sa mohla osoba rozvinúť a skutočne “žiť”. Človek sa tiež môže brániť vstupu do novej etapy životnej cesty ako ten, čo chce zostať večne mladý. Ale to je márna námaha a klamlivé, pretože musíme stále si uvedomovať, – či sa nám to páči alebo nie, – že stále kráčame ďalej rôznymi úsekmi života. Inými slovami, musíme si priznať, že stárneme.

  1. Poznanie o etapách života nachádzame aj u duchovných spisovateľov, ako je apoštol Pavol alebo pápež Ján Pavol II. Pavol využil ľudský rast a pribúdanie rokov ako prirovnanie, aby popísal duchovné dozrievanie kresťanov (1 Kor 3,1-2; 13,11). Ján Pavol II. povzbudzuje rehoľníkov vo svojej exhortácii Vita consecrata (1996), aby si uvedomovali svoj rôzny vek a aby nepoľavovali v svojom snažení ako ľudia a ako Bohu zasvätené osoby: ”V žiadnej etape života človek nemôže povedať, že už dosiahol takú istotu a horlivosť, že sa už nemusí osobitne starať o zachovanie vernosti a človek nikdy nedosiahne taký vek, v ktorom by mohol povedať, že sa skončil proces jeho dozrievania” (čl.69).
  2. Aký to má ešte zmysel byť redemptoristom, keď už človek nemôže byť apoštolsky činný ako kedysi v najlepších rokoch? Vďaka Bohu, že odpoveď Kongregácie neprichádza až v tomto liste. Mnohé (Vice)provincie už urobili patričné opatrenia, aby bolo postarané o telesné a duchovné potreby starých spolubratov. Možno poukazať na veľký výber kníh moderných spisovateľov aj redemptoristov, ktorí sa zaoberajú zvláštnymi požiadavkami nasledovania

Krista v treťom veku.

Dúfam, že jednotliví spolubratia a vedenia provincií poznajú také podklady a dajú ich k dispozícii. Tento list azda vyvolá úvahy o rastúcom počte starých spolubratov v Kongregácii a povedie k názoru, že potreby seniorov sú väčšie ako iba starosť o zdravie a zamestnanie s nejakou záľubou, lebo rozhodujúci kladný postoj k nášmui misionárskemu povolaniu, ktorý sme sľubmi vyriekli, je ešte aj v tomto veku aktuálny (pozri Konšt. 54).

  1. Nechcem teraz spomenúť všetko, čo sa môže o veku povedať, ale iba poukázať na zdanlivú stratu, ktorá predsa prináša so sebou možnosť duchovného zisku. O tom, čo teraz nasleduje, môžete sami najlepšie ďalej uvažovať a doplňať, zvlášť, ak sa rátate k tým, čo sa pozerajú na život s takou múdrosťou, ktorá patrí k veku. Kiež by Kongregácia navrhla, ako by najlepšie pomohla redemptoristom tretieho veku naplniť ich oddanosť Vykupiteľovi a súčasne mohla žasnúť, ako títo spolubratia žijú našu charizmu.

Povedú ťa tam, kam nechceš

  1. Medzi stretnutiami zmřtvychvstalého Pána so svojimi učeníkmi je zvlášť dojemné to, o ktorom píše Ján v poslednej kapitole svojho evanjelia. Hovorí o Ježišovom zjavení pri Tiberiadskonm jazere, a to s napínavými podrobnosťami: najprv učeníci Ježiša nepoznajú, potom ulovia zázračným spôsobom veľa rýb… Peter mu pláva s nadšením oproti a konečne s ním jedia. Potom nasleduje Petrovo trojnásobné uisťovanie a Pánovo poverenie k životu v apoštolskej láske.

     Teraz Ježiš predpovedá, ako Peter na Božiu oslavu skončí svoj život:

Veru, veru, hovorím ti:

Keď si bol mladší,

sám si sa opásal

a chodil si, kade si chcel.

Ale keď zostarneš,

vystrieš ruky,

iný ťa opáše

a povedie, kam nechceš. (Jn 21,18)

    Keď rozmýšľam o tejto udalosti, snažím sa predstaviť si, ako Ježiš povedal Petrovi tieto posledné slová. Predstavujem si, ako sa pozerá Petrovi do očí, keď s nežnou účasťou a pokojnou istotou hovorí. Otec má pre Petra plán: nebude ľahký, ale jeho život bude zmysluplný a plnohodnotný. Peter má žiť život plný apoštolskej lásky, ale “Boha oslávi” v skutočnosti svojou smrťou. A posledné slová Petrovi (Jn 21,18 opakované vo verši 22) sú také isté, ako tie prvé, povedané Petrovi na začiatku evanjelia (Mk 1,17): “Poď za mnou!”

  1. Tu sú jedinečné prednosti tohto veku, nad ktorými sa zamýšľame v tomto liste. Pýtam sa, či prorocký obraz o starom Petrovi: Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš, nehovorí jasne a zreteľne niečo podstatné o tomto úseku života. Prirovnanie k tomu, ktorý je opásaný a vedený, kam nechcel, je zjavne výstižným popisom nevyhnutnej straty, ktorej sa človeku dostáva s vekom.

Strata v treťom veku

  1. Skutočnosť straty sa najzretelnejšie ukazuje v utrpení mnohých spolubratov, ktorí poznačení telesným postihnutím sú pripútaní na posteľ a závislí na druhých. Ale nie je tomu tak, že každý človek, nezávisle na svojom zdravotnom stave, sa musí zrieknuť mnohých vecí? Aj zdraví starci vidia vždy jasnejšie pominuteľnosť vecí. Čas beží rýchlejšie; dni, týždne a roky utekajú prakticky bez toho, žeby si to človek uvedomoval. Človek cíti, že sa niečo končí a hovorí o večeru alebo o jeseni života. Cesta nás vedie smerom, ktorý sme si nevybrali. Avšak pred nevyhnutnou smrťou musíme zomierať  mnohým malým veciam.
  2. Žiť v treťom veku znamená ísť v ústrety strate v jej rôznych dôsledkoch. Je tu telesná slabosť s jej obmedzeniami a bolesťami a aj duševných síl môže ubúdať. Smrťou blízkých spolubratov alebo príbuzných cítime sa opustení. Avšak všetko toto sa neobmedzuje iba na telo, myseľ a ľudské vzťahy. Týka sa to aj chápania, ktoré ako redemptoristi máme o nás samých a o našom misionárskom poverení a núti nás to proti našej vôli premýšľať, čo znamená sľub v pokročilom veku. To zamestnávalo určite aj nášho Zakladateľa.

Alfonzova skúsenosť

  1. Ak ste navštívili Scalu, rodisko Kongregácie, určite ste sa modlili aj v kaplnke, kde sa ukazuje jaskyňa svätého Alfonza. Tu nachádzal náš Otec útočište v oných búrlivých týždňoch a mesiacoch, ktoré nasledovali po pamätnom 9. novembri 1732. Alfonz chodieval do tejto malej jaskyne a hodiny sa modlil, uvažujúc, čo bude s Kongregáciou, keď z nej odišli takmer všetci spoločníci a prosil o pomoc Boha a jeho svätú Matku. Dnes vidí návštevník jednoduchú drevenú tabuľu v jednom rohu jaskyne a môže čítať slová, ktoré prvý životopise

c Tannoia pripisuje svätcovi: “O, moja jaskyňa, o, moja jaskyňa, mohol by som ešte v tebe (opäť) žiariť radosťou”(II.97). Tieto slová mal povedať starý Alfonz, keď sníval o tom opäť sa vrátiť do “mystickej cely, ktorú opustil opitý Božskou láskou a bezhraničnou túžbou po spáse duší” (Tannoia, tamtiež).

  1. Myslím, že Alfonzovi pri týchto slovách nejde jednoducho o nejaké miesto. Chýba mu to, čím sám v tejto jaskyni kedysi bol, ponorený v modlitbe, ako 38 ročný mladý kňaz. Azda má starý Alfonz pocit, že mu bolo v malej jaskyni všetko jasnejšie… jasnejšie videl, čo bol a čo mal robiť. Po 40 rokoch, keď sa vrátil zo svojej diecéze do Pagani, musí Alfonz znova zisťovať, čo to znamená byť redemptoristom. Nemôže vidieť naďalej svoju identitu vo vykonávaní misií – viac ako 20 rokov ich nekonal. Ani nemôže očakávať, že bude mať medzi spolubratmi opäť posledné slovo. Počas jeho dlhej neprítomnosti 20 rokov riadil Kongregáciu menom jej Zakladateľa Andreas Villani a nevzdával sa tohto úradu, keď sa Alfonz vrátil zo Sant´Agata dei Goti. Alfonz bude síce opäť písať knihy a v mnohých veciach pôjde svojou vlastnou cestou, napríklad, keď kategoricky odmietne bývať v krásnej izbe, ktorú mu pripravili namiesto izby s holými stenami, aké sú občajne v Pagani. Ale on sa neuspokojí s tým, že má izbu ako všetci ostatní: Alfonz musí zistiť, čo to teraz preňho znamená byť v treťom veku redemptoristom, bratom medzi bratmi v spoločenstve.
  1. Väčšina z nás našla svoju vlastnú malú vysnívanú jaskyňu alebo ju ešte nájde: ideál ako taký, ako sme o ňom v mladých rokoch snívali, keď sme sa plní sily a misionárskeho nadšenia chystali na veľké úlohy. Keď teraz vidíme, že tento čas neodvolateľne uniká do minulosti a vieme, že sa už nikdy nevráti, môže nastať ona horkosladká nálada, v ktorej Alfonz myslel na svoju vlastnú vysnívanú jaskyňu. Táto strata patrí k podstate človeka a treba ju prekonať. Avšak vznikla by prekážka pre duchovný rast, keby človek nebol schopný prijať túto skutočnosť, alebo by sa bránil proti zmenám, ktoré sú v tomto veku nevyhnutné, menovite menejcennosť, ktorú človek pociťuje, keď už nemôže konať tie isté apoštolské práce, alebo mať tú istú zodpovednosť v provincii.
  2. Všetci učitelia duchovného života zdôrazňujú, že sebapoznanie je základom pre rozvoj života s Bohom. Veľkým nepriateľom nášho duchovného života teda je neochota prijať seba a svoje danosti. V prípade starého redemptoristu by to mohlo byť pokušenie stiahnuť sa do vysnívanej jaskyne a chcieť zaryto lipnúť na minulých, zdanlivo šťastných časoch. Toto je nemožné, ale sú spolubratia, ktorí sa bránia obmedziť svoju apoštolskú činnosť, aj keď už to jasne nedovoľujú ich sily a úroveň vzdelania. Často musí predstavený urobiť nepopulárne rozhodnutie a takého preťaženého spolubrata preložiť. Alebo sa stáva, že spolubratia, ktorí sa vzdali svojho bývalého náročného apoštolátu, prepadnú televízii alebo inému rozptýleniu. Bez toho, že by to zbadali, závidia mladým ľuďom a škodoradostne kritizujú nedodstatky a zlyhania mladších spolubratov.

Ak sa starí spolubratia stanú tyranmi spoločenstva, nezávisí to od samotného veku, ale že neprijímajú nový úsek života a ako starí redemptoristi nemajú zdravú spiritualitu.

  1. Na našej púti si vždy viac uvedomujeme, že sme na ceste, ktorú si sami nevolíme. Úbytok telesnej a duševnej výkonnosti, smrť členov rodiny a zrieknutie sa apoštolských prác, ktoré veľa rokov napĺňali redemptoristu, stávajú sa duchovnými výzvami, ktoré sú význačné pre posledný úsek života. Ako môžu teraz spolubratia, ktorí sa dostali k tomuto bodu, nájsť pri toľkých nedostatkoch vyrovnanosť a radosť?

“Vidím všetko ako stratu”…bez toho, aby som strácal

  1. V treťom veku je životodarný paradox. Totiž práve vtedy, keď je redemptorista opásaný a vedený kam nechce, namiesto toho, aby sa skĺzal po stále strmšom a nebezpečnejšom svahu a skončil smrťou, dostáva pozvanie, aby sa otvoril väčšej slobode. Ľudia, ktorí idú vážne v ústrety Bohu, vidia, že sa musia oslobodiť od naviazanosti na pominuteľné veci. Alfonz učil, že táto väčšia vnútorná sloboda sa dá dosiahnuť tým, že človek zmenšuje silu okolnosti, ktoré ho ovládajú, aby bol stále slobodnejší pre lásku k Bohu. Dvojaký pohyb – vzdávať sa naviazanosti a smerovať k milujúcemu Bohu – nazýva Alfonz distacco (odtrhnutie). To je ústredná téma na duchovnej ceste, ktorú Alfonz navrhuje v knihe “Pratica di amar Gesu Cristo = Cesta lásky” kapitola XVII,17; Alfonz krátko formuluje svoje učenie:

Pripútanosť k nezriadeným naklonnostiam nás odvádza od skutočného spojenia s Bohom.     Ak chce Pán v niekom prebudiť dokonalú lásku k sebe, usiluje sa odlúčiť ho od náklonnosti

 k stvoreným dobrám. Predovšetkým mu odopiera pozemské majetky, svetské rozkoše, slávu

a zvučné meno, zbavuje ho postupne priateľov, rodičov, zdravia. Keď duša vidí, že na svete nič nemá, keď ju sklamalo všetko, čomu dosiaľ verila, mimovoľne obracia svoj zrak k Bohu, jemu jedinému venuje všetky svoje city, lebo on jediný jej ostal verný.”

  1. Azda slovo distacco (odtrhnutie) vzbudzuje nedobré spomienky na veľmi mnohé prednášky na túto tému v noviciáte? Azda mnohé prekážky, ktoré musel prekonávať svätý Alfonz v svojej dobe v Neapoli, už dnes nie sú pre nás problémom. Čo Alfonz myslí, je, aby sme čestne preskúmali svoj život a pýtali sa, kto alebo čo si robí nárok na naše srdce. Lebo v našich srdciach Boh najviac túži prebývať. V kapitole 11 (Pratica) sa Alfonz pýta: “Máš dostatočne prázdne srdce, aby ho mohol naplniť Duch Svätý?”
  2. Neslobodno prehliadnuť, že úzke spojenie s Bohom nie je ľahké. Mnoho ľudí má strach ísť touto cestou, pretože sa vyskytujú aj ťažkosti. Avšak aká je alternatíva? Mohli by sme sa pokúsiť vysporiadať sa s tým prácou, prestížou, vzťahmi s inými, alkoholom a zo strachu alebo roztrpčenosti prehliadnuť, že čas beží a čo nás čaká. Avšak v triezvych okamihoch by sme museli so strachom zistiť, že nám život medzi prstami uniká a že náš čas je naším nepriateľom, namiesto toho, aby bol kairos, kedy sa zjavuje Boh.
  3. Aj keby sme to ako veľmi chceli, nemôžeme zmeniť väčšinu vecí, ktoré sa na nás valia. Čím sme starší, vidíme to o to jasnejšie. Ale je  našou úlohou určiť, ako na nás môžu pôsobiť ľudia, miesta a veci. Alfonz nám ukazuje, ako nedostatky v treťom veku môžu byť podnetom celkom sa odovzdať Bohu tým, že objavujeme hĺbku jeho vernej lásky k nám a vždy znovu to prežívame.

Cesta zriekania sa

  1. Pavol ukazuje túto cestu vo svojom liste Filipanom. Tretia kapitola je vynikajúcim úvodom do tretieho veku. Ako popisuje Pavol svoju cestu k Bohu? Začína tak, ako to radi robia starí ľudia: bilancuje svoj život (Flp 3,4-6). Neospravedlňuje svoju minulosť, ale znova to hodnotí: “Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi to pokladám za stratu (verš 7). Pavol sa nepokúša poisťovať sa, ale hodnotí to celkovo:

“A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista- spravodlivosťou z Boha, založenou na viere -, aby som poznal jeho, moc jeho zmřtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mřtvych.” (Flp 3,8-11).

  1. Pavol vie, že ešte nedosiahol cieľ, ale že ide správnou cestou. Prijíma všetko, čo sa naňho       valí, dokonca stratu všetkého, čo sa mu v živote zdalo cenné. Túto stratu berie na seba, aby získal Krista. Nepohřda tým, čo opúšťa, ale nemôže to porovnať s tým, čo získava v neoceniteľnom spoločenstve s Ježišom Kristom.

Sloboda milovať

  1. Pavol a Alfonz učia, že strata môže priniesť väčšiu duchovnú slobodu, oslobodenie od seba, aby  človek mohol milovať bez výhrady. Zvláštny redemptoristický spôsob milovať sa volá

“apoštolská láska”: je to účasť na poslaní Ježiša Krista a spojujúca sila našich životov (pozri Konšt. 52). Apoštolská láska predpokladá, že “Božia sláva a spása ľudí sú jedno” a “láska k Bohu a láska k ľuďom patria spolu” (Konšt. 53). Preto sú redemptoristi v každej etape svojho života povolaní k tomu, “aby žili svoje spojenie s Bohom v apoštolskej láske a s apoštolskou láskou hľadali jeho slávu.” XXII. Generálna kapitula vyzdvihuje celoživotné povolanie k apoštolskej láske, keď odporúča:

“ Každý člen našej Kongregácie, nezávisle od svojho veku nech hľadá cesty, ako by sme mohli byť vernými službe najviac opusteným, predovšetkým chudobným, ako sme si to zvolili v deň našej profesie” (Orientácie, 2,4).

  1. Sú služby, ktoré môžu starší redemptoristi konať najopustenejším, zvlášť chudobným. Mám na mysli napríklad redemptoristov, ktorí spolucítia s inými starými alebo chorými a účinne im dodávajú útechu a nádej. Avšak naši seniori sú povolaní rozvíjať svoju apoštolskú lásku najprv v kruhu spolubratov, lebo život v apoštolskom spoločenstve je najdôležitejšou formou ohlasovania evanjelia (Orientácie 3). Myslím, že sú dve jedinečné služby, ktoré môžu starší redemptoristi konať v našich spoločenstvách. Prvý spôsob pomoci ponúkol  Alfonz, keď sa v novembri 1774 rozhodol opustiť Sant´Agatu dei Goti. Napísal: “Keď sa vrátim do jedného z našich domov, môžem byť ešte užitočným členom, zvlášť mladým.” Azda myslel, že by mohol radiť študentom v homiletike alebo morálnej teológii. Jeho životopisci poukazujú na to, že príklad jeho života vo vysokom veku mal vplyv na mladých spolubratov. Starý redemp

torista, ktorý sa nedá premôcť svojím utrpením alebo ťažkosťami veku, ale vyžaruje radosť, lásku a nádej, je neoceniteľným priateľom a radcom mladých spolubratov.

  1. Druhý spôsob služby má do činenia so všedným dňom v spoločenstve. Ukázalo sa, že sa často z túžby urobiť niečo veľkého, prepásla príležitosť urobiť niečo dôležitého, pretože je to samo o sebe nenápadné. Starí môžu celkom obyčajnou službou prispieť ku kvalite nášho spoločného života. Spomínam si, ako ochota jedného starého kňaza podporovala prácu v jednej veľmi preťaženej komunite. Bol po mozgovej príhode. Napolo ochrnutý, ale každý večer mal službu pri telefóne, kým ostatní spolubratia plnili pastoračné úlohy v živej farnosti. Pamätám sa ešte na svoju prvú návštevu v Ríme, kde som videl, ako sa P. Bernhard Häring vo svojom vysokom veku staral o kvety v záhrade komunity. Myslím, že väčšina z vás sa už stretla s ochotou starého spolubrata.

Najlepšie víno nachádzame na konci (Jn 2,10)

  1. Ján od Kríža nám pripomína, že na konci nášho života budeme súdení podľa našej lásky. To je azda dôvod, prečo sa na večer života musíme vyrovnávať s nedostatkami, aby sme boli slobodnejší pre lásku. Pre misionárov je výhodou, že nevláčia príliš veľa batožiny. Všetko, čo na konci svojej púte potrebujeme, je láska: milovať Boha, ako si zaslúži, a seba navzájom ako bratia. Láska starého redemptoristu prežívaná vo všedných dňoch môže mať hlboký účinok na spolubratov, zvlášť mladých.
  2. Láska pôsobí dozrievanie nášho ducha, ako čas dozrievanie vína. Na konci nášho života nám láska dáva jemnosť a kvalitu, nie kyslú chuť octu.

Avšak láska nie je nikdy definitívna v našich rukách, ale musíme ju po celý náš život pestovať ustavičným obnovovaním nášho ducha (Konšt. 41). Dňa 24. novembra 2000 došiel do cieľa svoje púte Pater Josef Pfab, bývalý generálny predstavený Kongregácie. Po pohrebe mi jeden mladý kňaz vyprával o svojom poslednom stretnutí s P. Pfabom. Bolo to jeden alebo dva dni pred jeho smrťou; bolo už všetko pripravené na slávenie Eucharistie v nemocničnej izbe. Mladý kňaz sa pýtal, za čo by sa mali modliť? P.Pfab odpovedal: “Modli sa, aby som bol pripravený v hodine mojej smrti.” Svätý Pavol mal takú istú túžbu:

“Ale jedno robím: zabúdam mna to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.” (Flp 3,13-14)

  1. Nech nám naša Matka Mária, ktorej prítomnosť a modlitba sprevádzala prvé apoštolské spoločenstvo, a ktorá neváhala dať sa do služby iným, pomáha byť každý deň vernými, zvlášť, keď “trpíme a umierame za spásu sveta” (Konšt. 55).

    Bratsky v Kristovi Vykupiteľovi

   Joseph W. Tobin, C.Ss.R.

   Generálny predstavený

Pôvodný text je anglický

Príbuzné články:

Communicanda 4 – Jedno srdce a jedna duša (2002, Tobin)

Communicanda 82 o redemptoristickej farnosti

.