DomovNovinkyRedemptoristi vo sveteCommunicanda 1 – Spiritualita

Communicanda 1 – Spiritualita

C O M M U N I C A N D A   č. 1

Rím, 25. februára 1998

Nr. Prot. 0000 0028/98

SPIRITUALITA

Naša najdôležitejšia výzva

Milí spolubratia,

01. „Neprestajne vzdávame Bohu vďaky za vás všetkých a pamätáme na vás v modlitbách. Ustavične pripomíname Bohu a Otcu svojmu silu vašej viery, úsilie vašej lásky a vašu vytrvalosť v nádeji v Pána nášho Ježiša Krista .“ (1 Sol 1, 2-3) Päť mesiacov po skončení XXII. generálnej kapituly a vo výročí schválenia našich konštitúcií vám posielame tento list, ktorý chce byť odozvou kapituly a ukázať ako vidíme našu službu Kongregácii.

02. Kapitula zverila generálnemu vedeniu vypracovanie týchto Communicanda na prehĺbenie posolstva a orientácií, ktoré už boli rozoslané celej Kongregácii (Postuláty XXII. generálnej kapituly, 1.1.4). Už viete, že v týchto listoch bude spiritualita hlavnou záležitosťou a témou, v ktorej svetle chce Kongregácia počas nasledujúcich šiestich rokov chápať a žiť svoj vlastný život. Nutnosť zaoberať sa touto témou zaznievala vždy opäť na predkapitulárnych zhromaždeniach a v širokých kruhoch našej misionárskej rodiny bola potvrdená jej jasná potreba.

03. Lež chceli by sme konštatovať, že toto zdôrazňovanie spirituality poznačuje celú cestu v posledných desaťročiach, ako to naznačovali generálne kapituly v príslušných záverečných dokumentoch a predovšetkým v snahe „klásť dôraz na výslovné, prorocké a oslobodzujúce ohlasovanie evanjelia chudobným a nechať sa nimi vyzývať“ (XXI. Generálna kapitula, Záverečný dokument, 11). V tejto súvislosti je jasná starosť o spiritualitu v celej hĺbke a naliehavosti.

04. Tieto Communicanda nechcú na tému spiritualita hovoriť školsky, vyčerpávajúco. Chceme povzbudiť k úvahám o téme, ktorou nás generálna kapitula poverila a každému z vás pomôcť byť dnes redemptoristom. Na jednej strane sme presvedčení, že spiritualita v svojej podstate je osobná a spoločná Božia skúsenosť v Kristovi, našom Vykupiteľovi pôsobením Ducha Svätého, na druhej strane vidieť potreby rôznych regiónov. Prajeme si ďalej, aby každá (vice)provincia podľa svojich možností a vo svojom štýle zámerne používala tento list.

05. Vidíme presne nebezpečenstvo – aj generálna kapitula  mala tú obavu – že by nás téma spiritualita mohla odvádzať od vlastnej oblasti uplatnenia a od nepohodlných požiadaviek nášho poslania. Preto hovoríme ihneď, že spiritualita nechce byť „stiahnutie sa do seba“ a ani únik pred osobnou zodpovednosťou, alebo pred stiahnutím sa do vlastných dejín. Nechceme rozširovať teórie o spiritualite, ale konkrétne mať pred očami normálne úlohy a biedu, ktoré vyžadujú naše nasadenie. Pritom rátame okrem nášho vlastného úsilia so spoluprácou s laikmi, ktorí v poslednej dobe už intenzívnejšie spolupracovali s rôznymi (vice)provinciami. Ako si môžu osvojiť našu spiritualitu tým, že s nami žijú, poznajú naše prostredie a pracujú s nami, tak nám práve tak môžu pomôcť, aby sme my boli bližšie v kontakte so skutočnosťou denného života.

06. Ešte inému riziku sa chceme vyhnúť, ktoré v tom pozostáva, aby sme sa s témou spiritualita jednoducho nedostali do prúdu tej difúznej religiozity, ktorá je dnes módou. Vieme, v akej miere sa spiritualita stala módnym artiklom a komerčným receptom úspechu. Pravý supermarket spirituality od new age až k ezoterickým sektám láka mnohých našich súčasníkov. Lež vieme, že to má málo čo do činenia s predpokladmi zjavenej viery, ktorá vychádza z poslušného „počúvania“ Slova a vedie k zodpovednému stretnutiu s Ježišom Kristom.

07. Spiritualita je zväzok jednoty pre celú Kongregáciu. Lež nemôžeme prehliadnúť vzhľadom na rôzne regióny a kultúry, ako aj na jednotlivé osoby, veľkú rozmanitosť situácií a očakávaní. Medzi spolubratmi majú mnohí našťastie pevnú spiritualitu, iní si uvedomujú skôr vnútornú rozštiepenosť, iní hľadajú niečo, čo ešte nenašli. Sú to vnútorné pomery, ktoré sa nedajú registrovať, kde vzájomne pôsobia milosť Božia a udalosti života, lež každá (vice)provincia musí s ohľadom na túto mnohovrstvosť daností zosúladiť naše úvahy so svojou situáciou.

Odôvodnenie

08. Najskôr považujeme za dôležité pýtať sa, prečo vlastne generálna kapitula vyhlásila spiritualitu za najdôležitejšiu výzvu pre celú Kongregáciu v týchto rokoch. Odpoveď na túto otázku nám dovoľuje zaoberať sa zmysluplne požiadavkami tejto témy. Tu sú niektoré dôvody, ktoré sú podľa nášho názoru blízko skutočnosti, ale prajeme si, aby náš pokus bol zvažovaný a ďalej vedený na miestnej úrovni.

09. Náš prvý dojem je, že Kongregácia prepadla prehnanému aktivizmu, alebo prinajmenšom si vo vzťahu k mnohým činnostiam berie príliš málo času k rozmýšľaniu a úvahám. Inými slovami, všetci potrebujeme nájsť opäť pravú a hlbokú motiváciu pre naše jednanie a vieme, že pre nás redemptoristov sa motivácie vzťahujú v podstate na jednu osobu, „jedinú potrebnú“ (Lk 10, 42), nášho Vykupiteľa Ježiša Krista. Túto požiadavku jasne vyjadruje samotná kapitula, keď hovorí, že najnaliehavejšia otázka je tá, aké miesto má Boh v našom živote (Posolstvo 3). To je poukaz, ktorý nesmieme prehliadnúť a ktorý je pre každého z nás prameňom radosti, lebo pokiaľ bude Boh stredobodom nášho života, v radosti a dokonale uskutočňujeme samých seba.

10. Lež smieme azda prijať ešte ďaľšie vysvetlenie pre voľbu, ktorú kapitula urobila, totiž súvislosť s dejinným časovým úsekom, v ktorom žijeme. Mnohí z nás si spomínajú na formáciu – v rokoch pred II. Vatikánskym koncilom – ktorá bola z najväčšej časti zameraná na hodnoty observancie. V nasledujúcich rokoch sa presadila iná antropológia s konsekvenciami, podľa ktorých stáli v popredí sebauskutočňovanie osoby a sloboda. Výsledok posledných rokov ukázal, že sa tieto poňatia nevylučujú. Lež zatiaľčo prvé poňatie podľa niektorých veľakrát podporovalo „bezcitnú observanciu“, druhý názor často viedol k „bezcieľnej slobode“. Rozhovor v spoločenstve mal často ochromujúce následky: apoštolské podnikanie malo krátku životnosť a identita osôb upadla do krízy. Sme presvedčení, že generálna kapitula videla v spiritualite účinný prostriedok, aby sa zaručila sloboda v spoločenstve tým, že ukáže možnú a vierohodnú cestu pre najbližšiu budúcnosť.

11. Naša potreba spirituality sa dá vysvetliť aj ináč. Žijeme v dobe „stálych premien“ technicky zrýchleného pokroku (aj keď tento vývoj nie je rovnaký vo všetkých regiónoch). Máme námahu držať krok s našou dobou. Nielen technologické a vedecké, ale aj hlbšie kultúrne novosti vystavujú náš duchovný horizont tvrdým skúškam. Prv boli naše rehoľné pravidlá a naše tradície, alebo svätí na našich oltároch pre nás nejakým spôsobom osvedčené a spoľahlivé záchytné body, dnes naproti tomu stojíme pred budúcnosťou, o ktorej nevieme, čo prinesie. Zisťujeme, že sa menej hovorí o nasledovaní Krista vo svete, ktorý očividne nemá koho nasledovať. Preto potrebujeme liečivé „závažie“, ktoré by nám bránilo stále žiť na povrchu. Cítime potrebu niečoho, čo prináša do nášho vnútra ucelenosť, nezávisle od vonkajších, stále sa meniacich faktorov? Kapitula našla to “niečo” v spiritualite.

12. V každom prípade pozorujeme v oblasti teológie snahu držať krok s dobou. Akého rozšírenia sa napríklad v poslednej dobe nedočkal pojem vykúpenie? Zatiaľ čo sme ešte mnohí z nás napríklad boli vychovaní k starosti o „záchranu duše“, dožili sme sa, ako sa tento pojem rozšíril pre oslobodenie celého človeka (porov. Konšt. 5). Tiež zisťujeme, že Copiosa redemptio nás privádza do vzťahu k iným kultúram                 a náboženstvám a aby sme brali vážne určité problémy ako zachovanie stvorenia, ľudské práva a pod. Teoreticky je ľahké tieto súvislosti prijať, ale ako mnohí prakticky poľavili v svojej „misionárskej horlivosti“, pretože stáli pred novými úlohami, ktoré sú nad ich sily.

13. Ponúkli nám veľa možností štúdia a formácie a tiež vzrástla ponuka kurzov ďaľšieho vzdelávania tak pri mimoriadnych príležitostiach (oslavy výročí naších svätých, beatifikácie a pod.), ako aj v programoch (vice)provincií. Lež musíme priznať, že nie vždy bola hlboká obnova nášho života výsledkom veľkých organizačných nákladov. Aj my vidíme v našom zovňajšku a ešte viac v našom vnútri onen zlom medzi vierou a životom, ktorý zostáva zmäteným znamením našej doby. Pretože sa príležitosti k učeniu a povzbudeniu množia, pociťujeme o to bolestnejšie ťažkosť to naučené presadiť do všedného dňa.

  1. Toto vnútorné, existenčné rozštiepenie sa odzrkadľuje aj v našom spôsobe modlitby. Už generálna kapitula 1991 pripomenula: „Vzdali sme sa tých cvičení, ktoré sme považovali za nepresvedčivé a pre súčastnosť nevhodné; ale nevzniklo nič nové, čo by vyplnilo vzniknutý prázdny priestor.“ (Záver. dokoment 33) Výsledkom je stály nedostatok modlitebného poriadku v týchto spoločenstvách a všeobecne určité duchovné prázdno, v ktorom mnohí spolubratia majú námahu sa obnoviť. Musíme sa pýtať, keď sa pozeráme na niektoré naše duchovne chudokrvné zoskupenia, či sa vôbec dá ešte hovoriť o rehoľnom  spoločenstve. Máme právo vo svetle nášho „zasvätenia“ sa obmedziť na sekularizované spolužitie? Musíme sa pýtať, či vytváranie (alebo nevytváranie) takého spoločenstva nebude mať malú príaťažlivosť pre mladšie generácie. Tu by si mal každý uvedomiť svoj vlastný podiel na zodpovednosti.

15. Duchovné „prázdno“ dávalo spolubratom príležitosť k „úteku“ k iným spiritualitám, alebo cirkevným hnutiam, aby hľadali vonku, čo nenachádzajú v našom spoločenstve. Domnievame sa, že nie je možné nikomu poprieť právo na osobný duchovný rozvoj. Ale tam, kde sa tak deje, natískajú sa celkom zjavné otázky: Je spoločenstvo schopné vytvoriť vhodnú klímu pre plný rozvoj spolubratov? Poskytuje osobám „ľudský“ priestor, aby mohli vyjadriť svoje najhlbšie očakávania? Snaží sa, na tieto očakávania odpovedať „patričným poriadkom“ (Konšt. 44-45; St. 041) a priaznivým predpokladom pre modlitbu?

16. Nemôžeme byť ľahostajnými k počtu tých, ktorí po niekoľkých rokoch Kongregáciu opúšťajú: skutočnosť, že niektorí ako dôvod uvádzajú sklamanie sa, núti nás pýtať sa, či sme im pomohli ľudsky a duchovne sa rozvíjať. Aj keď sa podobné vyskytovalo aj prv a aj dnes je to tak aj v iných rehoľných spoločenstvách, nevyhneme sa niekoľkým otázkam: Čo títo spolubratia v Kongregácii hľadali a nenašli? Cítime sa zodpovední za druhých, čo sa týka ich povolania? Pri týchto otázkach myslíme nielen na tých spolubratov, ktorí odišli, ale aj na tých, ktorí síce zostávajú, ale životnému štýlu sa prispôsobujú bez oduševnenia a to robí otáznu najhlbšiu motiváciu nášho spolužitia.

17. Úplne všeobecne musíme priznať, že sa nám nie vždy darí v našom bežnom živote, v našich vzájomných vzťahoch, v našej pastorácii uplatniť pravé pohnútky nášho svätenia a nášho pastoračného pôsobenia a „vydať počet každému, kto sa nás pýta na dôvod našej nádeje“ (porov. 1 Pt 3, 15). Naučili sme sa vzájomne si vymieňať svoje duchovné skúsenosti? Čo by chýbalo dnešnému svetu, keby tu odrazu nebola redemptoristická charizma? Aký účinok na naše vzdelanie má intuícia sv. Alfonza? Podarí sa nám dať laikom aktualitu redemptorisickej spirituality a navrhnúť ju mladým ľuďom ako životný smer? V akom zmysle sa usilujeme predstaviť sa ako škola evanjeliovej spirituality? (porov. Vita Consecrata, 93).

18. Tieto otázky volajú nielen po vážnej formácii, ale aj po opätovnom získaní osobnej identity a pravom rodinnom duchu. V tomto zmysle môžeme azda ako teplomer spirituality vidieť radosť, ktorú vyžarujú jednotlivci a komunita. Mali by sme všetci opäť nájsť zmysel spolupatričnosti a určitej hrdosti, že sme redemptoristi. Azda je to ten dôvod, ktorý zhŕňa všetky ostatné dôvody a generálnu kapitulu priviedol k tomu, aby sa spiritualitou zaoberala.

Zásady redemptoristickej spirituality

19. Kto sa zúčastnil generálnej kapituly, alebo kto ju sledoval v médiách a kto sa pozerá na to, čo kapitula zrelo zvážila a chcela priblížiť celej Kongregácii, bude mať azda s nami tento dojem: vo väčšine prípadov sa generálna kapitula zaoberala viac „spiritualitou“ ako „redemptoristickou spiritualitou“. Nijako nechceme stavať obidva pojmy proti sebe: spiritualita sa vyvinula v našom konkrétnom redemptoristickom povolaní a preto nemožno tento charakter odstrániť. Chceli by sme poukázať na používanie reči kapituly. Konštanta, ktorou sme prišli k jednoduchej spiritualite, má tri konsekvencie:

20. Po prvé zisťujeme, že základy našej spirituality opäť prichádzajú do popredia. Dôležitejšie ako špecifická znalosť našej charizmy je podstata života z viery a poznať podstatný zmysel zasvätenia. Ak sa špecifická znalosť stane samoúčelnou, môže vyústiť do akademického cvičenia.

21. Po druhé nesmieme byť krátkozrakí tým, že venujeme svoju pozornosť iba našej špecifickej charizme a nevšímame si ďaľšieho požadovacieho horizontu, pred ktorým má naša charizma svoje miesto. „Vo veľkej svätej Cirkvi nie je Kongregácia nijakou postrannou kaplnkou. Jej povolanie jej dáva miesto v chóre, kde je oltár a slávi sa veľkonočné mystérium Kristovo za svet. Je povolaná uskutočňovať to, čo je centrálne, totiž ďalej prinášať Krista a udalosť spásy, ktorá je v Kristovi. Čo je potom jej špecifikum v celku Cirkvi? – Jej špecifickum je v uskutočňovaní toho podstatného a to v hojnej plnosti (F. X. Durwell, Spicilegium 24, s. 96)“.

Nemôžeme tiež tvrdiť, že naša spiritulita obsahuje prvky, ktoré sú v cirkvi iba pre nás typické. Veľká časť faktorov, ktoré sa označujú tradične za redemptoristické (kázať chudobným, ľudové misie a pod.), sa vyskytujú aj v iných spiritualitách iných rehoľných spoločenstiev. Skôr nás môže vyznačovať spôsob, ako to všetko súvisí. A tento spôsob má opäť mnohé iné faktory: osobný štýl života, spôsob vystupovania a hovorenia, určitý spoločenský pocit a pod. Znaky, že kompetentný pozorovateľ musí povedať: to je redemptorista.

22. Po tretie – a to je najdôležitejšie – rozhodnutie pre spiritualitu riadi pozornosť každého jedného na náš osobný vzťah ku Kristovi a stavia nás pred otázku, nakoľko skutočne žijeme z osobného vzťahu ku Kristovi a nakoľko je tento vzťah prvou motiváciou v našom živote (Posolstvo XXII. generálnej kapituly, 1). „Nech už sú vonkajšie okolnosti akékoľvek, redemptoristi sa v tejto dobe vyzývajú ukázať centrálny obsah našej spirituality, totiž, ako našu vieru v Ježiša posilňujeme a vyjadrujeme.“ (Posolstvo, 3) K tomuto vzťahu nás ustavične láka a hýbe Duch Svätý. On vzbudzuje  túžbu po dokonalej odpovedi tým, že nás robí rovnakými s Kristom (Vita Consecrata, 19). On je to, čo presvedčuje náš rozum, aby s radosťou a láskou prijal to, čo je v ľudských očiach jednoducho „bláznovstvom“.

23. Redemptoristickú spiritualitu definujú naše konštitúcie. Ak ich študujeme a s nimi sa modlíme, môžeme poznať to prečo a charakteristické črty nášho povolania. Na týchto stranách nachádzame charakteristické znaky redemptoristickej identity, ktorá v podstate pozostáva v nasledovaní „príkladu nášho Vykupiteľa Ježiša Krista tým, že chudobným ohlasujeme evanjelium“ (Konšt. 1). Väčšie zoznámenie sa s naším životným pravidlom nám dovolí jedným pohľadom vidieť tú spiritualitu, ktorá je nám vlastná a ináč by sa nedala definovať.

24. Vo svetle tohoto základného rozhodnutia a z toho vychádzajúcej tradície môžeme určiť niektoré základné črty, pričom ale musíme rozoznávať podstané od nepodstatného. Bez toho, že by sme si nárokovali úplnosť a systematickú presnosť, vám predkladáme:

* sme redemptoristi: naša spiritualita má svoje miesto v teológii Vtelenia;

* sme misionári a preto predovšetkým ohlasovatelia evanjelia, ktorého „srdcom“ je zmilovanie;

* redemptorista má zmysel pre „blízkosť k ľuďom“, ľahký prístup k ľuďom a jednoduchú reč;

* redemptoristická spiritualita je prameňom a plodom nášho povolania (Posolstvo, 6);

* redemptorista cíti s chudobnými;

* naše pastoračné angažovanie sa za chudobných a opustených patrí k podstate našej spirituality (Posolstvo, 8).

25. Tak isto veríme, že v našej spiritualite musíme viac miesta Matke dať jednoznačne ustavičnej pomoci. Jej ikona sa vďaka horlivosti a kreativite redemptoristov stala najzámejším obrazom Madony vo svete. Ona nám môže pomôcť, aby naša charizma bola ďalej známa. Tento titul „ustavičnej pomoci“ je v rovnakej línii s Vykúpením v plnosti.

26. Nesmieme zabudnnúť, že naša spiritualita je spoločenská. Učíme sa jej v spoločenstve a ona sa musí uplatňovať v spoločenských zariadeniach, pričom majú prednosť Božie slovo, liturgia a Eucharistia (porov. Konšt. 27). My sami, pozerajúc sa späť na dejiny nášho povolania, môžeme povedať, že sme spiritualitu neprebrali z kníh, ale od spolubratov, od ich spôsobu života, od ich spôsobu práce a apoštolského pôsobenia, ako sme to pozorovali a prisvojili si to. Ak ideme ešte ďalej dozadu, musíme povedať, že sa naša Kongregácia od začiatku vyznamenala precíznymi a aktívnymi rozhodnutiami (napríklad rozhodnutím pokračovať v Kristovej záľube pre chudobných tým, že miesto pre domy bolo závislé na blízkosti chudobných). V každom prípade musí náš prístup k téme spiritualita viesť aj k otázke, či je naše svedectvo účinné a nákazlivé a či naše spoločenské zariadenia prajú tomuto svedectvu.

27. Voľba, ktorú kapitula zvolila v prospech redemptoristickej spirituality, má pre nás životne dôležitý význam najmenej z troch dôvodov:

* psychologický dôvod chce, aby so spiritualitou bola v hre naša identita. Redemptoristickou charizmou sme dali do hry našu existenciu. Týmto pohľadom sme našli konečne našu vlastnú tvár. Ťažkosti našej doby alebo nevhodné zariadenia sú iste problémom, ale takým, ktorý sa vyrieši, keď si vezmeme k srdcu dôležitosť tejto záležitosti;

* teologický dôvod nám približuje, čo povedal náš zakladateľ: Boh chce, aby sme všetci boli svätí a to každého v svojom stave, rehoľník ako rehoľník, laik ako laik, kňaz ako kňaz, ženatý ako ženatý, obchodník ako obchodník, vojak ako vojak a tak ďalej (Practica d’amar Gesu Cristo, kap. VII.). Ak je každý povolaný v svojom stave sa stať svätým, sme aj my povolaní svoj stav brať vážne a ako redemporisti hľadať Božiu vôľu;

* apoštolský dôvod nám hovorí, že ísť k chudobným bez Boha má v sebe riziko, že sa to nevyužije. Zo skúsenosti Božej lásky sa tak hlboko dotkla sv. Alfonza bieda chudobných. Znížiť úroveň nášho duchovného života a pri tom si myslieť, že nám chudobní skôr uveria, by bola ilúzia z našej strany a zavádzanie chudobných. Apoštolské zámery by boli odsúdené k stroskotaniu.

Niektoré úvahy k nášmu životu

28. „Sme  presvedčení, že sa Kongregácii ponúkla veľká milosť obnovenej cesty k Vykupiteľovi.“ Táto veta posolstva kapituly (5) by mohla minúť sa účinkom ako mnohé iné výzvy k zmene života. V určitých kruhoch u nás sa stalo ťažkým hovoriť o obrátení z púheho strachu, že stratíme získané práva, alebo sa musíme vzdať nedotknuteľného životného štýlu. Lež nádherné pôsobenie spirituality v našej existencii nemá za cieľ budiť pocit viny alebo náladu zlyhania, ale sa otvoriť tej Božej novosti – tu a dnes, len keď to chceme. – „Hľa, tvorím niečo nové. Už to klíči. Nevidíte to?.“ ( Iz 43, 19)

29. Každé obrátenie je pre dnes. „Počúvajte dnes jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia!“ (Žalm 95, 8) Pohľad na našu dobu ukazuje jasne, že váhanie s obrátením by mohlo neblaho pôsobiť na našu Kongregáciu a na význam nášho poslania. Dnes vždy lepšie vieme, čo to znamená pokračovať v diele Vykupiteľa medzi opustenými. Dnes zisťujeme, že svet trpí hladom a smädom po duchovnom živote. Dnes zisťujeme, že tento hlad a smäd je o to väčší, čím je silnejšie potláčaný alebo zneužívaný. Dnes máme ešte dosť osobnej a morálnej energie, aby sme robili konkrétne a odvážne rozhodnutia.

30. Rozhodnutie sa pre spiritualitu vyžaduje naliehavo nový základný postoj, ktorý sa presadí do apoštolského pôsobenia. Sme pozvaní ku „kontemplatívnemu pohľadu na život“ (Orientácie k téme spiritualita, úvod) tak, aby sa nám dostalo do vedomia bohatstvo nášho duchovného sveta (porov. Konšt. 24). Zoznámení s týmto  duchovným svetom môžeme s Bohom hovoriť ako synovia a odvážiť sa urobiť kroky, ktorými išiel Boh v našich dejinách tým, že nás prijal za svojich. Musíme sa sami považovať za vykúpených, aby sme boli presvedčivými „misionármi Vykupiteľa“. Kto naopak stále zostáva na povrchu a nie je schopný meditovať, pri Božom slove vytrvať a byť stíšený, tomu chýba predpoklad pre žitú spiritualitu. Problém sa ešte vyostruje, ak sa táto neschopnosť stane bežným spoločenským spôsobom života. Vieme síce, že sú spoločenské a apoštolské situácie, kedy je ťažké zachovať klímu tichosti a modlitby a v mnohých prípadoch je tomu skutočne tak. Ale každá komunita by sa mala snažiť hľadať zmysluplné riešenia, aby sa na osobnej i spoločenskej úrovni odstránil nepomer, ktorý je prípadne medzi potrebou spirituality a medzi časom a možnosťou, ktoré sú k tomu skutočne k dispozícii.

31. Zatiaľ čo obrátenie usmerňuje našu pozornosť dovnútra, nesmieme zabúdať, že chce byť aktívne aj navonok v spojení s Cirkvou a Božím kráľovstvom, kde má zmysel naša charizma. To vyžaduje, aby sme udržiavali potrebné vzťahy k zariadeniam miestnej Cirkvi, lepšie sa učili poznávať iné charizmy a vždy viac nezištne ponákali našu službu. Tiež to vyžaduje, aby sme sa informovali, ako Kongregácia dnes často hrdinsky a vynaliezavo – rozvíja svoju charizmu v rôznych regiónoch sveta. Tak sa musíme pri našej duchovnej a kultúrnej príprave usilovať zlepšiť hodnotu našej služby Cirkvi a svetu.

32. Toto obrátenie sa navonok predovšetkým vyžaduje, aby sme mali pred očami naše poslanie, keď hovoríme o spiritualite. „Naša spiritulita bude ovplyvnená aj výzvou zúčastniť sa zápasov a utrpenia chudobných, v ktorých sa stretáva s Ježišom ako trpiacim Božím slušobníkom.“ (Posolstvo, 8) Ako kapitulári, tak aj my všetci sa musíme pýtať, ako prakticky je naše angažovanie sa za chudobných výrazom našej spirituality a ako nám toto angažovanie sa pomáha vyvíjať lepšiu spiritualitu (Posolstvo, 8).

33. Je dôležité, aby tieto otázky vplývali na naše poňatie spirituality a na štýl našej osobnej a spoločnej modlitby. Spiritualita sa obyčajne vytvára podľa udalostí, s ktorými sa ako osoby stretávame a v nás vyvolávajú hlboké otázky? Sú to otrasné informácie, konflikty so sebou samými alebo s inými, rozhodujúce životné obdobia a pod. Myslíme, že redemptorista v svojej osobnej a spoločnej modlitbe musí preciťovať výkrik chudobných, ich starosti, každodenné problémy, nespravodlivosť a útlak. To mu umožňuje spolupôsobiť nielen na vykúpení v plnosti, ale aj prejavovať svoju ochotu k veľkodušnému a konkrétnemu apoštolátu.

34. Výzva spirituality poháňa každého jedného, aby sa identifikoval s chudobnými, medzi ktorými mnohí redemptoristi, počnúc sv. Alfonzom, prežili rozhodujúce obrátenie. Táto premena pôsobí na náš život a vedie k jednoduchosti a skromnosti. Sme chránení proti konzumnosti? Ako môžeme vždy jasne počuť, ak nás hluk sveta robí hluchými na hlas chudobných, alebo ak naše zvyklosti sú tak rozdielne od ich?

35. Táto k chudobným nasmerovaná spiritualita sa musí spojovať s odpovedajúcou formácoiu. Musíme urobiť všetko, aby sme teologicky a apoštolsky odôvodnili svoju službu chudobným v tejto dobe prevratu, kde zrútenie sa veľkýchideológii tlačí opustených ešte ďalej na okraj. S odvahou musíme vždy znovu začínať výchádzajúc z takýchto otázok: v akom zmysle je naša spiritualita znamením protikladu v spoločnosti, v ktorej žijeme? Dovoľuje nám naša prítomnosť vo svete (Jn 17, 11.14) nekriticky a pasívne prevzať logiku sveta? Prispôsobujeme sa spoločnosti, alebo sme pre ňu znamením? V čom pozostáva to prorocké v našom ohlasovaní evanjelia a v našej charizme? Nakoľko je naša charizma jednoznačná a presvedčivá pre mladých ľudí, ktorí stoja pred voľbou povolania? Ako sa staviame k rozhovoru s inými cirkvami, náboženstvami a kultúrami?

36. Zdá sa, že tieto otázky vyžadujú toľko, že by mohli vziať odvahu, alebo prezrádzajú generálnemu vedeniu určitý pesimizmuss pred terajším stavom i budúcnosťou Kongregácie. Ale práve naopak chceme zdôrazniť veľkú dôveru, ktorá nás povzbudzuje pri našej službe a pri posúdení úlohy, ktorú sme povolaní hrať v terajšom historickom momente. Spiritualita nám dáva podnet urobiť túto úlohu presvedčivejšiu a svoju službu viac zvýrazniť. Táto dôvera je založená na kráse naších dejín. Tu nachádzame korene, ktoré sú dostatočne hlboko, aby duch vynášal dnes nové popudy. Mimoriadne a každodenné postavy naších dejín rozprávajú ešte dnes o radostnej svätosti, ktorá ich ľudsky napĺňala, aj keď nechýbali problémy. Ich poznávať v chudobných nám hovoria, že výzva pokračuje, oduševnelé spojenie s naším Vykupiteľom Ježišom Kristom a ich ochota ho pretože Kristus (Mt 28, 20) a chudobní (Mk 14, 7) sú vždy s nami. Podnet k veľkorysej ochote nevyhasne! A spiritualita, ktorú redemptoristi touto ochotou premieňajú na skutky, zostáva aktuálna.

Záver

38.  Myslíme, že tieto Communicanda musia otvoriť cestu pred generálnou kapitulou začaté úvahy aj tam, kde kapitula doteraz ešte nijaké vlny nevyliala. Jedná sa o záležitosť, ktorej sa nikto – predovšetkým nie generálne vedenie – nesmie vyhnúť. Poverenie kapituly dosiahne svoj účinok, ak vyvolá odpovedajúce výmeny názorov „cestou“, ktorú bude podporovať miesto a vyznačia ju skutky. Na jednej strane by sa mala uskutočniť ponuka provinciálneho riadenia (kurzy, návody k premýšľniu, provinciálne zhromaždenia a pod.), na druhej strame musí každá komunita plánovať príležitoti, kde sa bude hovoriť a rozhodovať o spiritualite (posúdenie situácie, organizácia a zlepšenie kvality modlitby a pod.), príležitosti, ktoré však patria do onoho „plánu pre spoločný život“, ako to požaduje generálna kapitula (Postuláty 3, 1).

39. Aby sme sa plne pripravili na ciele generálnej kapituly, sú veľkou pomocou Orientácie k téme spiritualita. Patria k týmto Communicanda. Myslíme si, že kapitula týmito orientáciami predkladá rôznym (vice)provinciám podstatné návrhy a umožní konkrétne novosti, ktoré sú pre miestnu úroveň. Každá (vice)provincia tam nájde, čo treba, aby sa zostavil program, odpovedajúci vlastným pomerom. Pri tom je však užitočné využiť pomoc, ktorú nám môžu ponúknuť naše spolusestry z rádu Najsvätejšieho Vykupiteľa a iné rehoľné spoločnosti alfonziánskej rodiny.

40. Generálne vedenie je poverené vypracovať „renovačný program pre spolubratov, ktorý sa zakladá na alfonzioánskych a redemptoristických prameňoch, ak možno na alfonziánskych historických miestach“ (Postuláty: záväzné požiadavky generálnej kapituly, 4,1) a „zaoberať sa tým, aby sa vhodnou formou ponúklo viac kurzov o spiritualite“ (4,2). Rovnako si spomíname, že generálna kapitula poverila generálne vedenie, aby v strede šesťročia usporiadalo stretnutia vyšších predstavených a regionálnych predstavených v regiónoch, aby sa vyhodnotili odpovede jednotiek na XXII. generálnu kapitulu (Orientácie k téme spiritualita, 10.1). V tom istom zmysle sa má usporiadať stretnutie novozvolených vyšších predstavených rôznych provincií, ako sa to ukázalo úspešným v poslednom šesťročí. Dúfame, že tieto Communicanda pri vizitáciách generálneho vedenia v (vice)provinciách môžu prispieť pri rozhovore o témach a ich konkrétnom použití. Rátame so spoluprácou provincií pri uskutočňovaní týchto programov a – ešte dôležitejšie – záleží nám na tom, aby sme dostávali od (vice)provincií reakcie prinajmenšom na tieto otázky: Ktoré body Communicanda odzrkadľujú najlepšie miestne pomery? S ktorými konkrétnymi opatreniami sa ráta? Aká pomoc sa očakáva od generálneho vedenia?

41. Milí spolubratia, túto ponuku na zamýšľanie sa odporúčame plodnému, tvorivému pôsobeniu Ducha Svätého v tomto roku, ktorý Cirkev zvláštnym spôsobom venovala tretej Osobe Najsvätejšej Trojice. Nech pocítime jeho priateľostvo, nech nás naplní svojou radosťou a útechou, nech nám pomáha premáhať ťažkosti, nech nás dvihne po páde, nech odzrkadľujeme jeho krásu. On nám dáva odvahu postaviť sa k výzvam našej doby, ako ajmilosť ľuďom ukazovať dobrotu a láskavosť nášho Záchrancu Ježiša Krista (porov. Tit 3, 4 a Vita Consecrata 111).

Vám všetkým posielame naše najsrdečnejšie bratské pozdravy a prosíme vás tieto pozdravy odovzdať aj naším spolusestrám v ráde Najsvätejšieho Vykupiteľa a ostatným rehoľným spoločenstvám alfonziánskej rodiny.

V mene generálnej rady

P. Josef W. Tobin C.Ss.R.

generálny predstavený

(Taliansky text je pôvodný a smerodajný.)