Slovo medzi nami
Slovo medzi nami
Slovo medzi nami

Blahoslavený Titus Brandsma – silný a milosrdný „otec“

Dnes si pripomíname výročie narodenia (23. februára 1881) blahoslaveného Tita Brandsmu, holandského karmelitánskeho kňaza, ktorý vystúpil proti nacizmu a bol uväznený v koncentračnom tábore Dachau, kde v roku 1942 zomrel. Svätý pápež Ján Pavol II. ho v roku 1985 beatifikoval ako mučeníka pre vieru. Ponúkame vám úryvok z našej knihy Svätci v milosrdenstve (s. 61-64):

Silný a milosrdný „otec“
Blahoslavený Titus Brandsma

Podobenstvo o milosrdnom otcovi, ktorý víta svojho márnotratného syna, asi pozná každý. V kresťanských dejinách sa totiž vyrozprávalo a zopakovalo mnohokrát. Teraz by sme však radi opísali skutočný historický príklad tohto podobenstva. V nasledovnom príbehu je otcovstvo zhustené do skutku milosrdného „uzdravenia“ stratenej duše, ktorá sa obrátila napriek tomu, že zabila človeka, ktorý podnietil jej uzdravenie.
Vyrozprávame pôsobivý príbeh otca Tita Brandsmu (1881 – 1942), holandského karmelitánskeho kňaza, ktorého nacisti deportovali a zabili v neslávne známom koncentračnom tábore Dachau. (Zdroj: Romeral, F. Millán. Il coraggio della verità. Il beato Tito Brandsma. Ancora, 2012.) Ako päťdesiatdeväťročný bol otec Brandsma profesorom filozofie a dejín mystiky na Katolíckej univerzite v holandskom Nijmegene, ktorej bol istý čas aj rektorom s titulom Rector Magnificus.
Už v roku 1936 – čiže v čase, keď správy o zaobchádzaní nacistov so Židmi ešte neboli ani veľmi rozšírené ani veľmi spoľahlivé – spolupracoval na knihe s názvom Holandské hlasy o zaobchádzaní so Židmi v Nemecku. Napísal: „To, čo sa v súčasnosti robí proti Židom, je zbabelosť. Nepriatelia a protivníci tohto ľudu sú skutočne úbohí, ak veria, že musia konať takýmto nehumánnym spôsobom, a ak si myslia, že takéto konanie ukazuje alebo zvyšuje silu nemeckého ľudu. Je to len ilúzia pochádzajúca zo slabosti.“
Nemeckí úradníci reagovali tým, že ho označili ako „zlého profesora“. On si však bol vedomý aj zodpovednosti, ktorú mal ako učiteľ. A tak neustúpil. Už v akademickom roku 1938/1939 vyučoval o „hrôzostrašných črtách“ národného socializmu (nacizmu). Vo svojich prednáškach preberal nasledovné témy: hodnota a dôstojnosť každej ľudskej bytosti bez ohľadu na to, či je zdravá alebo chorá; rovnosť všetkých rás a fakt, že všetky sú zo svojej podstaty dobré; neporušiteľnú a primárnu hodnotu prirodzeného zákona v porovnaní s ideológiou; Božiu prítomnosť a Božie vedenie naproti politickému mesiášstvu; a modloslužbu moci. A tieto témy preberal aj napriek tomu, že vedel, že medzi jeho poslucháčmi sú špióni (nacistickej) strany.
V roku 1941 vznikla otázka, či by katolícke noviny mali uverejňovať tlačové správy a verejné oznámenia Holandského hnutia národného socializmu – tak, ako to vyžadoval nový zákon. Otec Titus, ktorý bol duchovným vodcom katolíckych žurnalistov, nestrácal čas a dal kolovať nasledovné memorandum: „Vydavatelia a editori by mali vedieť, že ak chcú zachovať katolícku identitu svojich novín, budú musieť oficiálne odmietnuť zverejňovanie takýchto oznamov. Musia tak urobiť dokonca aj v prípade, že by sa ich novinám za toto odmietnutie vyhrážali, pokutovali ich alebo by im dočasne alebo aj natrvalo pozastavili činnosť. Nemožno sa zachovať inak. Máme len túto možnosť. Ak budú konať inak, nemôžu sa viac považovať za katolíkov… A ani by sa viac nemali – a ani sa už nebudú môcť – spoliehať na katolíckych čitateľov a predplatiteľov a skončia v hanbe.“
O niekoľko mesiacov profesora Brandsmu zatkli a deportovali do neslávne známeho koncentračného tábora Dachau, kde bol podrobený všemožnému ponižovaniu a mučeniu. Keď nacisti napokon uznali, že potrebuje ísť do poľnej nemocnice, jeho osud bol spečatený. Vďaka výnimočnému svedectvu očitého svedka vieme, čo sa stalo. Nasledovný opis udalostí pochádza od ženy, ktorá ho sama zabila a ktorá sa neskôr obrátila, pretože sa nemohla zbaviť spomienky na otca Tita. Svojím povolaním bola zdravotná sestra, ale zo strachu poslúchala neľudské príkazy vojenských lekárov. Povedala, že len čo bol otec Titus prijatý na ošetrovňu, „už bol na listine smrti“. Opísala tiež, aké zvrátené experimenty sa vykonávali na pacientoch (s ktorými nesúhlasila) – a aj na otcovi Titovi – a ako sa jej to nezmazateľne vpísalo do pamäti. Povedala, že tento kňaz vydržal priam týranie a stále dookola opakoval: „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Vyrozprávala, ako ju všetci pacienti nenávideli a pravidelne ju urážali tými najpohŕdavejšími menami. (Túto nenávisť im zo srdca opätovala.) No ohromoval ju spôsob, akým s ňou jednal tento starší kňaz. On s ňou totiž zaobchádzal inak – s vľúdnosťou a otcovskou úctou. Povedala: „Raz ma vzal za ruku a povedal mi: ,Aké ste úbohé dievča, budem sa za vás modliť.‘“
Tento väzeň jej dal svoj vlastný ruženec vyrobený z mede a dreva. To ju však len nahnevalo. Povedala, že ona žiadne podobné predmety nepotrebuje, pretože ani nevie, ako sa má modliť. Otec Titus jej však odvetil: „Nemusíš hovoriť celý Zdravasʼ. Hovor len: ,Pros za nás hriešnych.‘“
V osudný deň, 25. júla 1942, jej primár oddelenia dal do ruky injekčnú striekačku s fenolom, ktorú mala otcovi Titovi vstreknúť do žily. Bola to bežná procedúra, ktorú táto sestra vykonala predtým už stovky ráz. No aj napriek tomu si táto úbohá žena neskôr spomínala, že „sa po celý zvyšok dňa cítila zle“. Injekcia bola podaná desať minút pred druhou poobede a o druhej otec Titus zomrel. „Bola som tam, keď zomieral,“ svedčila neskôr sestra. „Doktor sedel vedľa jeho postele so stetoskopom len pro forma. Keď srdce otca Tita prestalo biť, skomentoval to slovami: ,To prasa je mŕtve.‘“
O svojich väzniteľoch a mučiteľoch rozprával otec Titus vždy v dobrom. „Aj oni sú deťmi dobrého Boha a možno v ich vnútri predsa len niečo zostalo.“ A Boh ho obdaroval posledným zázrakom. Doktor v koncentračnom tábore sarkasticky nazýval smrtiacu injekciu „injekciou milosti“. Zatiaľ čo sestra podala injekciu do žily otca Tita, práve na jeho príhovor sa do jej vnútra skutočne vliala Božia milosť. Počas procesu kanonizácie táto úbohá žena vyjavila, že obraz tohto starého kňaza jej zostane vrytý v pamäti už navždy. V jeho pohľade uvidela niečo, čo nikdy predtým nezažila. Jednoducho povedala: „Mal so mnou súcit.“ Ako Kristus.

Príbuzné články:

Svätý Hieronym Emiliani – patrón sirôt a opustenej mládeže

Svätý Peter Claver, kňaz, jezuita, misionár

Svätý Damián de Veuster

Svätá Alžbeta Uhorská – Bohatstvo v službách chudoby

Svätý Vincent de Paul

Ďalšie články

Redemptoristi

Adresa

Redemptoristi - provincialát
Puškinova 1
811 04 Bratislava

Ochrana osobných údajov

Naša organizácia (resp. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa - redemptoristi) spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou.
Ochrana osobných údajov

© Copyright 2022  |  CREA : THINK studios  |  All Rights Reserved